Saturn je šiesta planéta od Slnka a druhá najväčšia planéta našej slnečnej sústavy. Pre svoju majestátnu sústavu prstencov a unikátne fyzikálne vlastnosti patrí medzi najfascinujúcejšie objekty na nočnej oblohe. Vďaka svojej jasnosti je viditeľný aj voľným okom a ľudstvo ho pozoruje už od staroveku.

Plynový obor bez pevného povrchu

Saturn patrí do skupiny takzvaných joviálnych (plynných) planét. To znamená, že nemá pevný povrch, na ktorom by sa dalo pristáť. Celá planéta je v podstate obrovská guľa zložená prevažne z vodíka (asi 96 %) a hélia, s malým množstvom metánu, amoniaku a vodných pár. Smerom do vnútra planéty hustota a tlak extrémne rastú. Predpokladá sa, že v samom centre sa nachádza kamenné jadro obklopené vrstvou tekutého kovového vodíka, ktorý sa pod vplyvom obrovského tlaku správa ako vodič elektrického prúdu.

Planéta, ktorá by plávala na vode

Jednou z najväčších kuriozít Saturnu je jeho extrémne nízka hustota. Je to jediná planéta v našej slnečnej sústavy, ktorej priemerná hustota je nižšia ako hustota vody. Ak by sme teoreticky mali dostatočne veľký oceán a Saturn by sme doň hodili, planéta by neklesla ku dnu, ale plávala by na hladine. Kvôli nízkej hustote a zároveň veľmi rýchlej rotácii – deň na Saturne trvá len približne 10 hodín a 39 minút – je planéta výrazne sploštená na póloch a vydutá na rovníku.

Fascinujúci systém prstencov

Hoci prstence majú aj iné planéty (Jupiter, Urán či Neptún), tie Saturnove sú jednoznačne najväčšie a najjasnejšie.

Zloženie: Prstence nie sú celistvý disk. Sú tvorené miliardami úlomkov ľadu, prachu, kamenia a balvanov. Ich veľkosť siaha od mikroskopických zrniek až po objekty veľké ako domy.
Rozmery: Dosahujú šírku státisícov kilometrov, no ich hrúbka je prekvapivo malá – na väčšine miest majú hrúbku len okolo 10 až 100 metrov.
Pôvod: Vedci sa domnievajú, že ide o pozostatky starých mesiacov, či komét, ktoré v blízkosti planéty roztrhala silná gravitácia Saturnu.

Extrémne počasie a vlastný zdroj tepla

Saturn sa nachádza približne 1,4 miliardy kilometrov od Slnka, takže k nemu dorazí len zhruba stotina slnečného žiarenia v porovnaní so Zemou. V hornej atmosfére vládnu mrazivé teploty okolo -140 °C až -180 °C, pričom typické žltkasté sfarbenie planéty spôsobujú kryštáliky zmrznutého amoniaku. Planéta je však meteorologicky veľmi aktívna. V jej atmosfére vanú vetry s rýchlosťou až 1 800 km/h a pravidelne tu vznikajú obrie búrky. Zaujímavosťou je, že Saturn vyžaruje do vesmíru viac energie (tepla), než koľko jej dostáva od Slnka. Tento vnútorný zdroj tepla poháňa dynamické procesy v jeho atmosfére.

Rekordný počet mesiacov a záhadný Titan

Saturn má okolo seba obrovskú rodinu prirodzených satelitov. Ich počet neustále rastie s tým, ako astronómovia objavujú menšie telesá. Najvýznamnejším z nich je bezpochyby Titan. Toto astrologické teleso má vysoký potenciál hlavne kvôli tomu, že dokáže poskytnúť vodné, solárne, veterné, jadrové, ale aj chemické zdroje energie. Podľa štúdie, po tom, ako budú prekonané problémy s pohonom, ktorý dovolí ľuďom cestovať vesmírom rýchlejšie a bez utrpenia značného poškodenia rádioaktívnym žiarením, má Titan optimálne umiestnenie v slnečnej sústave pre osídlenie mimo našej modrej planéty.

• Je to druhý najväčší mesiac v slnečnej sústave (väčší ako planéta Merkúr).
• Ide o jediný mesiac v našom systéme, ktorý má hustú atmosféru (tvorenú najmä dusíkom).
• Na jeho povrchu sa nachádzajú jazerá a rieky, v ktorých však netečie voda, ale tekutý metán a etán.

Titan je od Zeme vzdialený približne 1 300 349 952 km, takže aktuálna technológia by nedokázala previezť zdroje z bodu A do bodu B. Titan by tak musel byť sebestačný. Navyše, cestovanie medzi Zemou a Titanom by i tak nebolo jednoduché vzhľadom na to, že predchádzajúce expedície na Saturn trvali 3 až 6 rokov.

Ďalším problémom je vzdialenosť Titanu od Slnka. Saturn je od Slnka vzdialený až 10x viac ako Zem. Vedci ale aj napriek tomu tvrdia, že by bolo možné vygenerovať značné množstvo slnečnej energie. Nanešťastie, na mesiac Titan nedopadá veľa svetla – nikdy tam nie je svetlejšie ako za súmraku tu na Zemi.

Okrem Titanu stoja za zmienku aj mesiace ako Enceladus, pod ktorého ľadovou kôrou sa nachádza globálny oceán s hydrotermálnymi prieduchmi, čo z neho robí jedného z najhorúcejších kandidátov na hľadanie mimozemského mikrobiálneho života. Druhý najväčší mesiac Saturna je Rhea, najväčší známy mesiac bez atmosféry. Skladá sa zo zmesi vodného ľadu a kremičitanov. Je možné, že má malé kamenné jadro. Spolu s mesiacom Japetus sú viditeľné aj malými ďalekohľadmi. Japetus je zvláštny tým, že má jednu pologuľu svetlú a druhú tmavú. Podobný zvláštny jav vykazuje aj ďalší veľký mesiac Dione, u ktorého je odrazivosť pologule v smere jeho pohybu až o 30 – 40 % väčšia ako odrazivosť opačnej pologule. Na povrchu mesiaca Mimas sa nachádza obrovský kráter Herschel, ktorý sa radí k najväčším impaktným kráterom v pomere k veľkosti telesa. Enceladus s priemerom 512 km má najväčšie albedo zo všetkých mesiacov slnečnej sústavy. Je to mesiac so sopečnou aktivitou, pričom sopky namiesto magmy chrlia vodu. Teplo potrebné na vulkanizmus mu dodávajú slapové sily okolitých mesiacov a Saturna. Okolo mesiaca sa tiež nachádza veľmi riedka atmosféra. Pozoruhodný mesiac je aj Tethys, ktorý zdieľa dráhu s ďalšími dvoma malými mesiacmi Telesto a Calypso. Tieto mesiačiky obiehajú v libračných bodoch Tethysu, v 60° vzdialenostiach od neho. Podobne aj mesiace Helene a Dione majú spoločnú obežnú dráhu. Dvojica mesiacov Prometeus a Pandora obieha z opačných strán prstenca F a ich gravitačné pôsobenie udržuje častice v prstenci, preto sa im hovorí aj „pastierske mesiace“.