Budapešť má oveľa výraznejšiu slovenskú históriu, než sa dnes bežne pripomína. Najmä Pešť bola v 19. storočí domovom početnej slovenskej komunity a v niektorých častiach mesta existovali celé slovenské ulice a kolónie. Dobové svedectvá uvádzajú, že v Jozefovom meste boli začiatkom 50. rokov 19. storočia „všetky ulice a kolónie“ slovenské. Išlo až o 100 tisíc Slovákov, ktorí zakotvili v hlavnom meste Uhorska. Slováci prichádzajúci najmä z územia dnešného Slovenska tvorili významnú pracovnú silu. Murári, kamenári, robotníci, remeselníci a tehlári sa vo veľkom podieľali na výstavbe rozrastajúcej sa metropoly a slovenskí stavební robotníci boli označovaní za ľudí, ktorí „postavili Budapešť“. Ich prínos však nebol iba pracovný.

Z Horného Uhorska, teda z územia dnešného Slovenska, prichádzali do metropoly aj peniaze, remeselné znalosti, podnikateľský kapitál a vzdelanie, ktoré pomáhali rozvíjať jej hospodárstvo. Slovenská komunita mala vlastné kostoly, školy, spolky, tlačiarne a noviny a v meste pôsobili aj slovenskí vyštudovaní právnici, či notári. Ján Kollár založil slovenský evanjelický zbor a na dnešnej Rákócziho ulici vznikla slovenská fara, škola a kostol, ktorý sa stal jedným z hlavných centier slovenského života. Na rozvoji slovenského národného a kultúrneho života v Pešťbudíne sa podieľali aj Martin Hamuljak, Ján Palárik, Andrej Radlinský, Jozef Podhradský, Ján Francisci, Viliam Pauliny Tóth, Adolf Dobriansky a Ján Nepomuk Bobula. Vychádzali tu slovenské noviny a vznikali významné slovenské spolky. V roku 1850 tvorili Slováci približne 5,9 % obyvateľov Pešti a 3,4 % Budína, pričom v zjednotenej Budapešti sa ešte v roku 1880 k slovenčine ako materinskému jazyku hlásilo 6,1 % obyvateľov. Budapešť teda nebola slovenským mestom v zmysle väčšinového národa, no slovenskí ľudia z územia dnešného Slovenska zanechali v jej výstavbe, hospodárstve, kultúre, školstve a verejnom živote mimoriadne výraznú a dodnes viditeľnú stopu.