Slovenská republika si 1. septembra pripomína schválenie svojej Ústavy, ku ktorému došlo v prelomovom roku 1992. Tento moment definitívne nasmeroval vtedajšiu Slovenskú národnú radu (SNR) k vyhláseniu samostatnosti a ukončeniu spoločnej federácie Čechov a Slovákov.
Rok 1992 sa niesol v znamení intenzívnych politických diskusií o budúcnosti Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR). Po júnových parlamentných voľbách bolo jasné, že predstavy víťazných hnutí – HZDS na Slovensku a ODOb v Česku – o fungovaní spoločného štátu sú diametralne odlišné. Kým česká strana presadzovala funkčnú federáciu s pevným centrom, slovenská reprezentácia žiadala konfederáciu alebo voľný zväzok dvoch suverénnych republík s vlastnou medzinárodnoprávnou subjektivitou. Atmosféra v spoločnosti bola napätá, sprevádzaná neistotou z ekonomických reforiem, no zároveň plná očakávaní z prichádzajúcej národnej emancipácie. Kľúčovým krokom pred samotnou ústavou bolo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992. Tento akt symbolicky deklaroval právo slovenského národa na sebaurčenie. Hoci federácia formálne stále existovala, intenzívne sa pracovalo na texte slovenskej ústavy, ktorá mala položiť základy plnohodnotného samostatného štátu. Samotnému hlasovaniu o návrhu ústavy predchádzala dlhá, emotívna a často vyostrená parlamentná debata v Slovenskej národnej rade. Opozícia mala k predloženému textu viaceré výhrady – vyčítala mu unáhlenosť, legislatívne nedokonalosti či absenciu širšieho konsenzu. K definitívnemu rozuzleniu došlo 1. septembra 1992 vo večerných hodinách.
Priebeh samotného aktu bol nasledovný:
Poslanci vtedajšej SNR rozhodovali vo verejnom hlasovaní. V rokovacej sále bolo prítomných 134 poslancov. Za schválenie Ústavy SR hlasovalo 114 poslancov. Išlo najmä o zástupcov HZDS, SNS a SDĽ. Proti sa vyjadrilo 16 poslancov (predovšetkým poslanci za KDH, ktorí argumentovali, že prijatie ústavy v danej podobe odporuje vtedajšiemu ústavnému poriadku federácie a žiadali najskôr vyriešiť rozchod ústavným zákonom alebo referendom). Zdržali sa 4 poslanci a maďarská politická koalícia na protest proti zneniu preambuly a právam menšín pred hlasovaním opustila sálu. 3. septembra 1992, sa v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade uskutočnil slávnostný akt, kde ústavu oficiálne podpísali predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády Vladimír Mečiar.
Základný zákon štátu nadobudol účinnosť 1. októbra 1992 a od 1. januára 1993 sa stal pilierom plne nezávislej Slovenskej republiky.
Cesta slovenského národa k suverénnej a demokratickej štátnosti bola strastiplná, sprevádzaná mnohými nádejami i sklamaniami. V revolúcii 1848 – 1849, v memorandových rokoch, i v rokoch prvej svetovej vojny predstavitelia slovenského národa vytýčili síce program slovenskej osobitosti a vlastnej štátnosti, no materializácia tohto programu sa nepodarila. Prijatie autonómie Slovenska na konci roku 1938 už nemohlo naplniť slovenské túžby po slobode, demokracii a vlastnej suverénnej štátnosti. Dominantné nacistické Nemecko vytvorilo vonkajší rámec, ktorý skutočnú samostatnosť a demokraciu v stredoeurópskom priestore vylúčil. Ani plány a sľuby po skončení druhej svetovej vojny sa nikdy neuskutočnili. Určitým zábleskom bola federalizácia roku 1968, ale v následnej normalizácii sa všetky túžby po slobode a demokracii stali úplne iluzórne. Ústavný zákon o čsl. federácii však aspoň formálne vytvoril rámec, ktorý po zániku komunistického režimu umožnil Slovákom stať sa vo vtedajšom Česko-Slovensku reálnou konštitučnou silou, čo musela nakoniec akceptovať aj česká strana.
