Červený kláštor

V nádhernom prostredí pri rieke Dunajec, ktorá tvorí prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Poľskom, sa už celé stáročia vypína zaujímavý stavebný objekt – dnes národná kultúrna pamiatka – Červený kláštor.  Rovinatý terén blízko nádhernej rieky si v minulosti za svoj životný priestor zvolili kartuziáni a neskôr kamaldulskí mnísi.

Prvé zmienky o kláštore sú z rokov 1320.  V tom čase až do roku 1563 tu pôsobili kartuziáni. Rehoľa vznikla v roku 1084 a jej zakladateľom bol svätý Bruno. Pomenovanie dostala podľa latinského názvu Chartreuse – Cartusia (kláštor v Chartreuse). Prvý kartuziánsky kláštor na Spiši mnísi postavili v roku 1305 na Kláštorisku pri Letanovciach v Slovenskom raji. Je evidentné, že museli byť usilovní, pretože už o pár rokov získali darom neďalekú obec Lechnicu. Zamagurskú dedinu v doline potoka Havka založili začiatkom 13. storočia Berzeviczyovci šoltýskou kolonizáciou. Podľa písomnej listiny z roku 1319 magister Kokoš z rozsiahleho majetku vyčlenil 62 lánov, ktoré daroval kartuziánom zo Skaly útočiska v dnešnom Slovenskom raji. Svoj dedičný nájom zostávajúcej časti predal šoltýs Ján kartuziánom v roku 1325. Neskôr v roku 1612 kúpil majetky Červeného /Lechnického/ kláštora Juraj Horváth z Plavča a stal sa majiteľom obce. Vráťme sa však na začiatok dejín kláštora. V hlavách mníchov zo Skaly útočiska totiž vznikla myšlienka zveľadenia i rozšírenia majetku postavením druhého kláštora. Za priestor si zvolili darovaný pozemok pri Lechnici. A tak sa vlastne začala písať história Červeného kláštora. Charakteristické pomenovanie dostal až neskôr. Už od začiatku sa kláštor v písomných zmienkách spomína ako Lechnický. Súčasné pomenovanie dostal niekedy v 17. storočí. Na príčine môže byť strešná krytina z pálenej tehly, ktorá svojou farbou „kričala“ do širokého okolia panenskej pieninskej prírody.

Viedli asketický život

Kartuziánskí mnísi boli známy prísnou životosprávou a ich rehoľa patrila k najprísnejším spomedzi všetkých. Ich asketický život bol iba pre silné osobnosti, ktoré sa z celej hĺbky duše a náboženského presvedčenia vedeli oddať Bohu. Azda aj preto mnísi vždy svoje kláštory stavali na odľahlých miestach v priestoroch, kde ostatní ľudia takmer nežili. Svojou činnosťou napomáhali pri rozšírovaní kníh medzi šľachtou i vzdelanými vrstvami spoločnosti, pretože sa venovali najmä ich prepisovaniu. Na základe objednávok vyhotovovali aj rôzne iné písomností – výsady, potvrdenia a pod. Tak ako postupne ubiehali roky mnísi získavali od uhorských a poľských panovníkov rôzne výsady, ktoré im umožňovali prežiť a zveľaďovať rozsiahle majetky. Postupne dostali právo na rybolov v rieke Dunajec, právo na mletie múky, varenia piva a získali aj právo súdnej právomoci. Po úspešnom rozbehu a vybudovaní rôznych budov v opevnenom komplexe začali obidva spišské kartuziánske kláštory upadať.
Najskôr v roku 1543 vyplienil kláštor na Kláštorisku pri Slovenskom raji lúpežný rytier Matej Bašo. Mnísi sa preto utiahli k svojim bratom do Lechnického (Červeného) kláštora. Avšak ani ten nemal pokoj lebo v roku 1545 bol napadnutý strážami z hradu Dunajec (dnešná Niedzica). Zničením príbytkov a ostatných stavieb sa mnísi postupne dostávali do veľkej núdze, a preto začali opúšťať aj svoj druhý kláštor.  Rozhodnutím kráľa Ferdinanda I. bol v roku 1563 kartuziánsky kláštor pri obci Lechnica zrušený.

Kartuziánov vystriedali kamaldulskí mnísi

V rokoch 1711 až 1782 bol Červený kláštor kamaldulským kláštorom.Jednu z najprísnejších reholízaložil v roku 1012 sv. Romuald. Kamamuldskí mnísi získali Červený kláštor darom od nitrianskeho biskupa Ladislava Maťašovského. Ihneď po svojom príchode začali s jeho barokovou prestavbou. Postavili mníšske domčeky, barokovú vežu na kostole a opravili celý areál. Aj oni žili podobne ko kartuziáni pustovníckym spôsobom života. Život mali ťažký, pretože táto časť severného Spiša je chladná. Venovali sa hospodáreniu na svojich pozemkoch. Chovali včelstvo a zbierali liečivé bylinky, ktorými liečili chorých a azda aj preto tu v roku 1754 založili lekáreň, ktorá sa preslávila aj za hranicami Spiša. Medzi najznámejších mníchov patril správca kláštora fráter Cyprián, ktorý v kláštore pôsobil v rokoch 1756 až 1775. prišiel rok 1782 a sním rozhodnutie cisára Jozefa II., ktorý kamaldulský kláštor nechal zrušiť ako neužitočný. Červený kláštor v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia štát nechal opraviť a vlastne sa opravuje do dnešných dní. Dnes je sprístupnený verejnosti a ponúka famóznu pastvu pre oči.

Hrad Nedeca

Impozantná stavba, ktorá sa vypína v nadmorskej výške 566 m.n.m. na druhom brehu majestátnej rieky Dunajec patrila v minulosti do sústavy uhorských hradov strážiacich severnú hranicu kráľovstva.  Hrad mal pôvodne názov Dunajec a až neskôr ho Poliaci premenovali na zámok Niedzieca. Pevnosť vybudoval v rokoch 1320 až 1326 Kokošom z Brezovice na predhistorickom hradisku. Z histórie je jasné, že hrad mal významnú úlohu v uhorskopoľských stykoch a bol strediskom rozsiahleho panstva, ktorému patrili majetky pri Dunajci a v celom Zamagurí. V roku 1326 hrad a panstvo odbojným Bezeviczyovcom skonfiškovali a stali sa vlastníctvom na takmer 200 rokov majetkom Viliama Drugetha a potomkov jeho rodiny. Pohnuté roky stredoveku priniesli v roku 1528 zmenu vlastníctva. Ján Zápoľský za podporu jeho nárokov na uhorský trón majetok venoval Hieronýmovi z rodu Laski. Koncom 16. storočia odkúpil hradné panstvo majiteľ hradu Plaveč a okolia Ján Horváth. Začiatkom 19. storočia hrad obnovili do plnej krásy. Koniec I. svetovej vojny znamenal aj zmenu hraníc v celej strednej Európe. Monarchia Rakúsko-Uhorsko sa zrútila. Vznikol nový štát. Československo. Po správnosti pripadol hrad Nedeca do územia Slovenska. Žiaľ,  v roku 1920 prezident Masaryk a vtedajší minister zahraničných vecí Beneš vymenili časť Spiša a Oravy za Český Tešín a okolie. Tak sa stalo, že desaťtisíce Slovákov sa navždy ocitlo v Poľsku a s nimi aj mnohé zaujímavé historické pamiatky.

Zaujímavosti z histórie hradu

Po celý čas bol obývaný. Na hrade mali byť podľa dohody roku 1412 vyplatené poľskej korune peniaze, ktoré si vypožičal kráľ Žigmund, keď dával do zálohu 16. spišských miest.
Po 2. svetovej vojne sa v poľskej tlači objavila mimoriadne atraktívna správa. Podľa nej prišiel v roku 1946 na hrad potomok Šebastiána Berzeviczyho a jeho ženy, ktorou bola dcéra posledného vládcu Inkov. Ich testament z roku 1797, určený synovi Antonovi a uložený na hrade, mal obsahovať informácie o poklade Inkov. Na hrade sa vraj skutočne našlo olovené púzdro s uzlovým písmom, ale neskôr sa v Krakove po ňom stratili všetky ďalšie stopy. Neskôr sa objavili v novinách ďalšie správy o výpravách za rozprávkovými pokladmi v peruánskom jazere Titicaca. V súčasnej dobe je na hrade umiestnené regionálne národopisné múzeum.

Dunajec

Impozantná rieka, ktorá odvádza vody zo Slovenska až do Baltského mora. Pramennými zdrojmi Dunajca je Biely a Čierny Dunajec, Biela voda a spolu s pravostranným prítokom Javorinky odvádzajú vody z Pienin. Od Nového Targu má rieka pozdĺžny tok na východ, zo slovenského územia prijíma ešte pravostranné prítoky Osturniansky (Kacvínsky) potok, Rieku a Lipník. Na svojom toku Dunajec vyhĺbil cez vápencové bradlá romantickú tiesňavu, známy Prielom Dunajca, kde doňho vteká Lesnický potok, ktorý je zásobárňou znamenitých pstruhov, lipňov a hlavátiek.

V bradlovom pásme sa skrúca na severozápad, ešte raz sa prediera cez pásmo Gorcov do Nowosackej kotliny, kde prijíma svoj najväčší prítok rieku Poprad a po ďalšom 40 kilometrovom úseku sa vlieva do Visly. Mimochodom rieka Poprad je jedinou slovenskou riekou tečúcou na sever. Prielom Dunajca je v rozsahu 360 hektárov chránenou prírodnou rezerváciou. Je to floristický a krajinársko-esteticky veľmi významné územie. Dunajec odvodňuje zo slovenského územia 361 km² a v dĺžke necelých 20 km tvorí slovensko-poľskú štátnu hranicu. Prielomom Dunajca, priamo okolo riečiska vedie turistický chodník, na ktorom je inštalovaných 10 náučných zastávok. Mimoriadne atraktívny je splav Dunajca na pltiach, ktorý je miestnou turistickou atrakciou.