Na začiatku 14. storočia začali prichádzať do rozvíjajúcej sa lokality dnešného severného Šariša a uprostred hôr, neďaleko hraníc s poľským kráľovstvom, hostia z nemeckého Sliezska a z okolia Krakova i Warszavy. Prinášajú so sebou remeslá, ktoré ovládajú na vysokej úrovni, a tým sa zásadným spôsobom podieľajú na rozmachu mesta. Už o polstoročie neskôr si miestni obyvatelia môžu dovoliť stavať hradby a o ďalšie štvrťstoročie sa Bardejov stáva slobodným kráľovským mestom. Tento skvost v zachovaných stredovekých hradbách so štvorstranným trhovým námestím s radnicou uprostred je od roku 2000 zapísaný ako pamiatka UNESCO.

Severnú stranu námestia vypĺňa bardejovský farský kostol – dnes Bazilika minor sv. Egídia. Dejiny jeho románskeho predchodcu siahajú do 13. storočia. Gotický chrám bol vybudovaný v priebehu 14. storočia a v 15. storočí prestavaný na trojloďovú baziliku. Čiastočne neogotickú podobu získal pri obnove po veľkom požiari mesta v roku 1878. Dnešná podoba je výsledkom rozsiahlej rekonštrukcie, ktorá sa začala už v roku 1955. V interiéri chrámu sa nachádza mimoriadna vzácnosť európskeho významu – jedenásť gotických oltárov. Len ťažko by sme v Európe našli farský gotický kostol s väčším počtom zachovaných oltárov z tohto obdobia. Viaceré z nich stoja dodnes na svojich pôvodných miestach už od stredoveku. Na rozdiel od mnohých iných gotických chrámov je v Bardejove hlavný oltár neogotický, no všetky ostatné oltáre sú pôvodné gotické diela. Väčšina veľkých európskych chrámov má dnes jeden dominantný oltár a niekoľko doplnkových, často mladších.

Za to, že ich dnes môžeme obdivovať, vďačíme vzácnym renesančným vzdelancom – Leonardovi Stockelovi a jeho bratovi Petrovi. Ich rozhľad a kultivovanosť zohrali rozhodujúcu úlohu v roku 1531, keď zabránili príliš horlivým členom novovzniknutého evanjelického zboru v odstránení gotického mobiliára. V mnohých iných európskych mestách, kde kostoly prešli do nových rúk, sa podobné zásahy nepodarilo zastaviť. Trvalým a neúnavným nepriateľom chrámových stavieb je dažďová voda. Dokáže preniknúť do najmenších škár a v spolupráci s vetrom, mrazom a ďalšími poveternostnými vplyvmi postupne narúšať kamenné bloky i maltové spojivo múrov a pilierov. Už v antike sa preto vyvíjali systémy žľabov a chrličov na odvod dažďovej vody. V Európe dosiahli svoj vrchol práve v období gotiky. Prvé jednoduché chrliče sa objavujú už začiatkom 13. storočia – bývali krátke a často mali podobu zvierat. Ich hlavnou úlohou bolo odvádzať vodu zo striech tak, aby nestekala po múroch.

Ako sa katedrály a kostoly stavali vyššie a architektonicky členitejšie, chrliče sa predlžovali, aby voda dopadala čo najďalej od stavby. V neskoršom období nadobúdajú podobu bytostí s ľudskými črtami, fantaskných stvorení, ba dokonca karikatúr konkrétnych osôb, ktoré zosmiešňovali – vždy s otvorenými ústami. Otvorené ústa mali jasnú funkciu: odvádzať vodu. Tá do nich stekala zo strechy systémom žľabov, ktoré sa spojili do jedného kanála vytesaného do chrbta chrliča. Prúd vody bol silný a „chrlený“ dostatočne ďaleko od múrov kostola. Gotická architektúra je obdivuhodná aj preto, že nevyhnutné technické riešenia dokáže povýšiť na umenie. Platí to aj o chrličoch – nie sú iba technickou súčasťou stavby, ale dodnes fascinujú svojou výtvarnou podobou, ktorá je výsledkom zručnosti a tvorivej fantázie kamenárskych majstrov.

O chrliči nad kaplnkou sv. Ondreja na bardejovskom Egídiovi som nenašiel žiadnu konkrétnu zmienku. O chrličoch na území Slovenska vieme vôbec veľmi málo. Tento bardejovský má podobu mohutnej bytosti s výraznou hornou časťou tela. Na veľkej hlave upútajú pozornosť šibalské oči a otvorené ústa. Zručný kamenár dokázal svoje predstavy pretaviť do živého tvaru – svaly, záhyby tela aj výraz tváre pôsobia plasticky a presvedčivo. Husté zježené vlasy môžu evokovať démona; kto chce, môže v nich vidieť aj náznak rohov. Úprimne, neviem, z akého obdobia môže pochádzať vytesaná podoba tejto bytosti. Jedno je však isté – či by to bolo obdobie končiacej gotiky alebo jej neo-návratu na konci 19. storočia, podobné zobrazenia by sme našli na rôznych chrámoch v Európe na západ od nás.

Mnohé detaily historických pamiatok uvidíme len vtedy, ak sa nepozeráme iba okolo seba, ale aj nahor, a ak „skenujeme“ stavbu pohľadom. Vtedy sa pred nami otvorí úplne iná dimenzia architektúry. Najmä gotické stavby sú plné drobných detailov, symbolov a majstrovských riešení, ktoré ostro kontrastujú s dnešnou plochosťou, strohosťou a úspornosťou. Ručná práca, čas venovaný tvorbe diela, ktoré neslúžilo sebaprezentácii, ale oslave Najvyššieho, sú v ostrom protiklade s našou často bezcieľnou uponáhľanosťou. Zastaviť sa, pozrieť nahor a premyslieť si, ako svojím konaním poslúžiť druhým – aj to je stále aktuálny odkaz ľudí stredoveku.