Bratislavská sviečková manifestácia z 25. marca 1988 vstúpila do dejín ako jeden z najvýznamnejších verejných prejavov odporu voči komunistickému režimu v bývalom Československu. Zhromaždenie bolo predzvesťou nežnej revolúcie zo 17. novembra 1989, ktorá viedla k pádu štyridsaťročnej totality a nástupu demokracie.
Manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva zorganizovali pred dvoma desaťročiami ľudia z tajných a vtedajšou mocou prenasledovaných katolíckych spoločenstiev. Požadovali vymenovanie katolíckych biskupov pre neobsadené slovenské diecézy, úplnú náboženskú slobodu a tiež dodržiavanie ľudských práv. Tým pôvodne náboženské podujatie získalo širší občiansky rozmer.
Na polhodinovú manifestáciu na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave prišlo asi 2000 ľudí, ďalšie tisíce boli v priľahlých uličkách. Počas zhromaždenia neodzneli žiadne prejavy, manifestujúci vyjadrili svoj odpor horiacimi sviečkami a modlitbami. Štátna polícia reagovala násilím, proti manifestujúcim použila obušky a vodné delá. Desiatky ľudí, vrátane tých, ktorí sa v centre Bratislavy ocitli náhodou, zatkli a dlhé hodiny vypočúvali.
Hlavných organizátorov Jána Čarnogurského, Vladimíra Jukla a ďalších predstavitelia štátnej moci celý piatok zadržiavali, aby im zabránili pripojiť sa k zhromaždeniu. Františka Mikloška prepustili až po 48 hodinách. Biskupa Jána Korca a Silvestra Krčméryho polícia v ten deň strážila doma.
Surový zákrok proti tichej modlitbovej manifestácii vyvolal v demokratickom svete odpor. Správu o bratislavskej udalosti vysielali BBC, Hlas Ameriky, Slobodná Európa, či Vatikánsky rozhlas. Domáca štátna propaganda dala naopak uverejniť správu o údajne neúspešnom pokuse niektorých jednotlivcov zneužiť náboženské cítenie ľudí.
Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD., historik
Najaktívnejšou formou protestu proti skostnatenému režimu na Slovensku bol odpor veriacich. Zhromaždenie na Velehrade v roku 1985, masové púte v Levoči, Šaštíne, Mariatáli a Gaboltove, 31-bodová petičná akcia, to všetko zachytávalo mládež a spájalo ľudí, ktorí takto vyjadrovali nielen tradičnú vieru, ale aj nesúhlas s nerešpektovaním základných občianskych práv a slobôd. Sviečková manifestácia je ohnivkom v reťazi týchto udalostí, hoci napriek jej pokojnému charakteru tu komunistický režim použil brutálnu moc. Jedinečnosť tejto udalosti vidím v tom, že išlo o prvé takéto verejné manifestovanie náboženských a občianskych práv na Slovensku od rokov 1968 – 1969. Muselo uplynúť dlhých dvadsať rokov sterilnej normalizácie, plnej obáv a kompromisov, aby ľudia precitli, zhodili zo seba strach a ukázali sebe i svetu skutočnú tvár komunistického systému. Sviečková manifestácia u nás pomohla otvoriť bránu novembru 1989.
November 1989 – 36 rokov od pádu železnej opony
Pád komunizmu v Československu je spájaný najmä s demonštráciami, ktoré sa konali od 16. novembra v Bratislave a od 17. novembra 1989 v Prahe. Hoci sa tieto prvé dve demonštrácie konali pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva a teda 50. výročia nacistických razií na Pražských vysokoškolských internátoch, ich účastníci demonštrovali slovne aj transparentmi proti komunizmu. Po zásahu bezpečnostných zložiek voči demonštrujúcim študentom a zapojení sa širokej verejnosti do ďalších demonštrácií spomienka na nacistické represie symbolicky vyústila do pádu komunistického režimu.
Dôvodov pádu komunistických režimov v Európe bolo viacero – najmä ekonomické a vojenské zaostávanie Východu za Západom, nárast verejných prejavov nespokojnosti s režimom, neschopnosť komunistických vlád reformovať režim alebo udržať existujúci režim bez masívnych represívnych akcií. Vnútroštátne a medzinárodné pomery v spojitosti s rezignovaním Moskvy na udržanie komunistických režimov vojenskou intervenciou nevyhnutne viedli k pádu komunistických režimov v strednej a východnej Európe. Pád komunizmu v Československu predznamenal rozvoj opozičných aktivít na konci osemdesiatych rokov 20. storočia (samizdatová literatúra, cirkevné akcie). Neschopnosť režimu predchádzať verejným opozičným vystúpeniam bola potvrdzovaná represívnymi akciami bezpečnostných zložiek budiacimi nevôľu v širokej verejnosti. Novembrové demonštrácie so státisícovými účasťami občanov túto neschopnosť potvrdili. Vďaka obdobnej situácií v ďalších komunistických krajinách režim nemohol rátať s pomocou „zvonku“, spoľahnúť sa mohol len na vlastné sily. Rozhodnutie nepoužiť na zásah voči demonštráciám pripravených príslušníkov Ľudových milícií či Československú ľudovú armádu vyústilo do pádu komunistického režimu.
Vznikli dve hnutia
Bezprostredne po 17. novembri vznikli hnutia Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum, ktoré položili základ politického pluralizmu. Počas novembra sa konali mítingy so státisícovou účasťou. Boli vymenené vedenia KSČ aj KSS, zrušené bolo ústavou garantované vedúce postavenie komunistickej strany. V decembri bola vymenovaná prvá federálna i slovenská vláda s prevahou nekomunistov. Rezignoval komunistický prezident Gustáv Husák, za prezidenta bol zvolený Václav Havel. Obdobie od novembra 1989 do prvých slobodných volieb v júni 1990 tvorili krátky a neúspešný pokus o liberalizáciu režimu (nová vláda Ladislava Adamca od 3. do 10. decembra 1989) a úspešná tranzícia režimu vrcholiaca jednoznačným víťazstvom demokratických politických strán vo voľbách, ktoré sa konali 8. a 9. júna 1990. Ponovembrová politická realita je síce poznačená zotrvaním predstaviteľov komunistického režimu vo vládnych i parlamentných pozíciách, v justičných i bezpečnostných zložkách, prodemokratické smerovanie však nikdy nebolo spochybnené a najpodstatnejšie demokratické princípy nastolené krátko po páde komunizmu zostali zachované. Nenásilná zmena režimu s prvkami dohody a reformy dostala pomenovanie „nežná“ alebo „zamatová revolúcia“. Od roku 2001 je 17. november štátnym sviatkom – Dňom boja za slobodu a demokraciu. V tomto roku kvôli konsolidačným opatreniam niektoré dni voľna počas sviatkov boli zrušené. Slovenská opozícia chystala viacero demonštrácii, ale zasiahla vyššia moc, nepriaznivé počasie, ktoré väčšiu účasť skorigovalo.
