Peter Stašák /narodený 5. júna 1950 v Spišskom Bystrom/ patrí do sféry spevákov populárnych piesni, ktorí si svoje postavenie na hudobnom piedestáli budovali dlhé roky. Dnes patrí k najpopulárnejším a najmä takým, ktorí dokážu roztlieskať a zároveň aj vypredať veľké sály vo všetkých kultúrnych zariadeniach na Slovensku. Popularita nestarnúceho Petra siaha aj za hranice nášho štátu. On však nepatrí medzi tých, ktorí sa vychvaľujú. Jeho spevácke a organizačné schopnosti donútili v roku 1999 košické štúdio Slovenskej televízie k spusteniu programu „Kaviareň Slávia“, nad ktorým mnohí iba kývli rukou a relácii nedávali veľkú šancu. Stal sa však presný opak a „Kaviareň Slávia“ patrila medzi najsledovanejšie relácie verejnej služby. V programe sa vystriedalo veľmi veľa hostí nielen zo Slovenska ale aj z Čiech, Maďarska, Chorvátska, Rakúska, Srbska a Ukrajiny. Prišli aj také hviezdy ako Karel Gott, Helenka Vondráčková, či z Maďarska Judith Szücs alebo Goran Karan z Chorvátska. Peter Stašák je typický cantilénový spevák. Jeho neopakovateľnou doménou sú melodické piesne zaspievané precíteným „stašákovským“ hlasom.
Na úvod obligátna otázka. Čo ťa priviedlo k populárnej hudbe ?
Už od malička som pozeral po populárnej hudbe a vnímal jej tóny. Páčili sa mi speváci, lepšie povedané speváčky. Prvé základy som dostal doma z ľudovej hudby. U nás v rodnej dedine sa spievalo veľa ľudových pesničiek. V našej obci pod krásnymi tatranskými horami boli a žijú spevaví ľudia. O niečo neskôr, od prvého ročníka konzervatória, som účinkoval s vlastnou skupinou, s ktorou sme chodili hrávať po svadbách a rôznych zábavách. Také boli moje prvé začiatky a strety s populárnou hudbou.
Takmer všetci tvoji známi to vieme a ty to ani netajíš, vraj si mal byť pôvodne rímsko-katolíckym farárom?
Áno, je to pravda. V kostole som miništroval. Moja nebohá mama chcela aby jeden z jej synov bol kňaz. Keďže som bol najstarší voľba padla na mňa. V minulosti to bolo akési prirodzené mať v rodine farára. Úprimne poviem atmosféra kostola ma v detstve priťahovala a je tomu tak doteraz. V chráme znela hudba a najmä orgán bol tým magickým, ktorý som obdivoval. Lenže ja som mal úplne iné ciele ako moja mama. Nakoniec jeden z mojich bratrancov sa farárom stal. Na jeho vysviacke mi mama povedala, že namiesto neho som mal pred oltárom stáť ja. O chvíľku sa opravila a povedala : „aj tak spievaš krajšie ako on“. Zmierila sa s tým, že zo mňa kňaz nebude. Neskôr sa veľmi tešila keď ma počula alebo videla v médiách.
Mnohí odborníci spájajú tvoje meno s nebohým Karolom Duchoňom. Aký máš na to názor? Myslíš si, že je to tak?
Karol bol barytón tak isto ako ja. Veľmi rád spieval piesne od Toma Jonesa a Engelberta Humperdincka. Aj ja som ich rád kopíroval, veď v tých rokoch patrili k špičke svetovej populárnej hudby. Naša farba hlasu je podobná a aj žáner je rovnaký, aký spieval Karol a teraz spievam ja. Či človek chce alebo nechce, to cítenie sa pri speve vždy prejaví. Pred majstrovským hlasom Karola Duchoňa sa však vždy hlboko pokloním ešte aj teraz.
Tvoje životné krédo ? Akým si človekom ? Viem, že je dosť ťažké sám seba hodnotiť, ale skús to!
Človek by sa mal snažiť šíriť okolo seba dobro a nemal by vysielať negatívne signály. V mojom prípade sa celý život snažím byť slušný k svojmu okoliu a hlavne, aby som nikoho neurazil. Chcem dobre vychádzať s národom, s ľuďmi, proste so všetkými s ktorými pri mojej práci prichádzam do styku.
Tvoja popularita, či skôr úspech medzi poslucháčmi a divákmi je dnes známa medzi širokou verejnosťou. Táto cesta však nebola taká jednoduchá, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Čo všetko si musel absolvovať, aby si sa dostal až do dnešného štádia speváka s najviac predávanými nosičmi ?
Moja spevácka cesta bola naozaj veľmi dlhá a často aj mimoriadne kľukatá. Paradoxne som svoje prvé väčšie ocenenia získal v zahraničí. U nás doma mi veľmi pomohlo účinkovanie v úspešnej a doteraz neprekonanej relácii Slovenskej televízie „Repete“ Ivana Krajíčka. Dovtedy som v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch nahral v Slovenskom rozhlase približne sto piesní. Účinkovanie v televízii bolo v minulosti sporadické pretože som asi vtedy nezapasoval do koncepcie niektorých dramaturgov. Teraz, ako vyzretý spevák som veľmi rád, že spev môžem ponúkať pre rozveselenie divákov prostredníctvom koncertov, cd nosičov a televízneho vysielania. Láska k hudbe ma priviedla až do súčasnej prítomnosti. Som spokojný a veľmi sa teším, keď vydám nové cédečko a má úspech. Nikdy som nebol rockovým spevákom a ani nemám na to predpoklady. Hádam aj preto sedemdesiate a osemdesiate roky neboli pre mňa až tak priaznivé, ako by som si želal.
Vie sa o tebe, že si prešiel veľký kus sveta. V istých rokoch si bol oveľa viac populárnejší v zahraničí, ako doma. Známe sú tvoje koncertné turné s hviezdou európskej populárnej piesne Allou Pugačevovou. Aké to bolo spolupracovať s vtedajšou zlatou slávicou veľkého Sovietskeho zväzu ?
Bola to obrovská náhoda. V tých rokoch ma vyslali zo Slovkoncertu na Kubu, kde sa uskutočnil hudobný festival a mne sa podarilo zvíťaziť. A práve tam bola, ako hosť festivalu, prítomná Alla, ktorá mi ponúkla spoločné veľké koncertné turné po vtedajšom Sovietskom zväze. Moja spolupráca trvala dva roky a prešli sme nespočetne veľa miest od hraníc s Čínou a Mongolskom, až po hranice s vtedajším Československom. Celkový počet koncertov predstavoval číslo 506. Keď si dnes na tie kilometre pomyslím, tak sa mi až hlava zakrúti. Koncertovanie bolo náročné a zároveň aj poučné.
V poslednom čase si nahral niekoľko cédečiek a urobil radosť svojim priaznivcom. Koľko ich máš spolu na svojom konte ?
Už to nepočítam, je ich veľa. Tým posledným je „Ja nie som sám“. Spomínam si aj na to prvé, ktoré som vydal ešte pred rokom 1989. Vtedy však o takýto nosič nebol dostatočný záujem pre známe príčiny. Teším sa však z toho, že takmer všetky CD platne sa stali zlatými a platinovými už po dvoch týždňoch predaja na trhu. Veľký úspech malo aj cd „Najkrajšie ľudové piesne“. Dokonca si ma na niekoľko koncertov do USA pozvali americkí Poliaci, pretože na nosiči objavili známu goralskú pieseň Goraľu cy či ňe žaľ… a povedali, že tak zaspievanú pieseň ešte nepočuli.
Z koncertu Príval slávy 14. decembra 2025
Aj to je jeden z dôkazov, že doma nie si nikdy prorokom. O tebe je známe, že máš rád teplo a cestovanie. Koľko krajín si doteraz navštívil?
Moje túlavé nohy ma zaviedli na všetky svetadiely, okrem Antarktídy. Je to veľmi veľa štátov. Milujem však svoj kraj pod Tatrami. Ale čím som starší o to viac mi vyhovuje teplo. Keď má byť zima, tak potom nech je riadna tatranská a nie taká, aká je v posledných rokoch aj s veľkými teplotnými výkyvmi. V rámci tepla mi najviac vyhovovali Kanárske ostrovy s ustáleným celoročným počasím. Tam by som vedel žiť celý život. Je to však chiméra a zároveň aj môj tajný sen. Dobre mi bolo aj pred pár rokmi v USA. Pozval ma tam môj dobrý kamarát Jozef Jašík – Drdol. Opäť som si pozrel Kaliforniu a Floridu.
Je to neuveriteľné, ale čistá pravda. Nedávno si oslávil 75 rokov života a 55 rokov na scéne. A akože ináč, veľkým koncertom v Spoločenskom pavilóne v Košiciach. Sála praskala vo švíkoch. Živá hudba urobila svoje. Zišlo sa tam veľké množstvo priaznivcom a najvernejších kamarátov. Koncert bol úžasný a aj recepcia pre priateľov. A aká bola atmosféra koncertu tu v Bratislave?
Áno, máš pravdu. Čas letí a letí …, s tým neurobíme nič. Atmosféra koncertu bola vynikajúca. Som rád, že pozvanie prijali moji priatelia speváci, manželia Silvia a Peter Klimentovci, Marcela Laiferová, Karol Konárik, či Eva Máziková. Koncert moderovala a aj si zaspievala Karin Majtánová, prvá slovenská Miss 1993. Cením si aj návštevu priateľov Jožka Oklamčáka, Jožka Golonku a Štefana Skrúcaného a samozrejme i ďalších priateľov a aj vďačných divákov. A vlastne veľké ďakujem patrí všetkým, ktorí v sále Domu kultúry na Vajnorskej v Bratislave vytvorili skvelú atmosféru. Na to sa nezabúda.
Keď si doma čo robíš ? Varíš, perieš alebo nebodaj upratuješ ? Bolo to veľmi dávno, keď som sa takým prácam čiastočne venoval. S manželkou máme dve dospelé dcéry a som už aj dvojnásobný dedko a najnovšie aj pradedko Olivera syna vnuka Petra.
Teraz sa môžem doma vyhovoriť, lebo skutočnosť je taká, že na domáce práce mi vôbec nezostáva žiadny čas. A nakoniec celý život som si želal, aby som mal dostatok práce a to želám aj všetkým čitateľkám a čitateľom novín Slovák v Amerike. Nedá mi však, aby som nevyužil príležitosť rozhovoru pre noviny, ktorých redakciu som v minulosti aj navštívil v roku 1998 počas osláv 90. výročia vzniku Slovenskej ligy v Amerike. Chcem špeciálne všetkým čitateľkám odkázať, že ich mám veľmi rád, pretože slovo „žena“ má v mojej duši veľkú váhu.
Maestro bol vynikajúci
Zhováral sa Štefan Dlugolinský, snímky autor
