Trenčín patrí spolu s Nitrou a Bratislavou k trom najstarším mestám na Slovensku, ktoré kroniky spomínajú už v 11. storočí. Jeho strategicky kľúčová poloha v blízkosti troch karpatských priesmykov, na križovatke obchodných ciest, z neho vždy robila významný oporný bod a správne centrum celého stredného Považia. Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka v Trenčíne a okolí už v Praveku pred 200 000 rokmi.
Staroveké osídlenie reprezentuje sídelná lokalita Maďarovskej kultúry z 2. tisícročia pred n. l. z obdobia mladšej doby bronzovej na hradnej skale a pozostatky sídliska Lužickej kultúryz neskorej doby bronzovej z prelomu 2. a 1. tisícročia pred n.l. na hradnej skale a v priľahlej časti Breziny. V rovnakej lokalite odhalil archeologický výskum i pozostatky osídlenia ľudu Púchovskej kultúry z doby železnej. V 2. a 1. storočí tu existovalo opevnené sídelné a obchodné stredisko z obdobia neskorého Laténu, ktorého keltské obyvateľstvo udržiavalo obchodné vzťahy s Keltami na strednom Dunaji, ako o tom svedčí nález zlatej keltskej mince typu Athena Alknis a dve strieborné tetradrachmy typu Biatek bratislavských Bójov. Už v storočiach pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk a ďalej povodím Moravy jedna z vetiev slávnej Jantárovej cesty, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomorskej oblasti na Pobaltie. Zo severu privážali vzácny jantár, za ktorý platili luxusnými výrobkami antických remeselníkov a vínom.
Rímsky nápis na hradnej skale
Na prelome nášho letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene prichádzajúce na územie západného Slovenska zo severu a západu. Najznámejší z nich boli Kvádi, ktorí spolu s Markomanmi, sídliacimi na susednej južnej Morave, viedli časté boje s légiami Rímskej ríše. K najvýznamnejšiemu stretu oboch súperov došlo v čase tzv. Markomanských vojen, keď sa víťazná II. légia pomocná dostala až do oblasti Trenčína, kde na prelome rokov 179 – 80 prezimovala. Túto udalosť pripomína známy Rímsky nápis na hradnej skale, ktorý radí Trenčín do exkluzívnej skupiny európskych miest s antickou minulosťou. Treba pripomenúť, že najvýznamnejší grécky geograf, kartograf a polyhistor Klaudios Ptolemaios (90 –168), uvádza vo svojom diele Geográfiká obchodnú stanicu Leukaristos za Dunajom, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou totožná s Laugariciom a teda Trenčínom.
Prvé písomné pramene o meste
V zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 sa spomína provincia Vag na strednom Považí. Vzhľadom k dobe založenia biskupstva v poslednej tretine 10. storočia, je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol už koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom tejto provincie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa však nachádza už v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách. Viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom. Nepriamym dokladom o existencii Trenčína je i zmienka v tzv. Maurovej legende pred rokom 1074, pojednávajúcej o pustovníkoch sv. Benediktovi a Svoradovi, ktorí žili v 11. storočí na Skalke pri Trenčíne. Kozmasova Kronika Čechov spomína, že roku 1091 ušiel český kniežací syn Břetislav pred svojim otcom, kniežaťom Vratislavom do uhorskej krajiny na miesto Bán (Bánovce, Bánov) neďaleko hradu Trenčín. Samotné mesto Trenčín sa spomína v tzv. Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 ako mýtna a trhová osada pod Trenčianskym hradom. Zdá sa, že napriek maďarskému záboru sa na okolí Trenčína udržala pôvodom slovanská šľachta. V roku 1241 sa spomína trenčiansky župan Bogomer (Bohumir), ktorý viedol obranu Trenčianskeho hradu proti Tatárom.
Trenčín v období Matúša Čáka Trenčianskeho
O polstoročie neskôr zažil Trenčín obdobie svojej najväčšej slávy. Matúš Čák zvaný Trenčiansky, urobil z neho centrum svojich rozsiahlych dŕžav. Po jeho smrti v roku 1321 pripadol Trenčín opäť uhorskému panovníkovi, ktorým bol vtedy Karol Róbert z Anjou. Ten mu potvrdil mestské výsady, ktoré mu udelil pravdepodobne už Matúš Čák. Trenčín tak získal aj právo ohradiť sa hradbami. Mestské opevnenie z 15. storočia, pozostávajúce z jednoduchého hradobného pásu s dvoma bránami, naväzovalo na opevnenie hradu a spolu s opevneným okrskom farského kostola tzv. Marienburgom, tvorilo jednotný ucelený fortifikačný systém.
História slobodného kráľovského mesta
V roku 1412 udelil cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta s právami Budína a Stoličného Belehradu. Tým sa zaradil medzi najvýznamnejšie mestá Uhorského kráľovstva. V polovici mája 1528 obľahli Trenčiansky hrad, ako najvýznamnejšiu pevnosť vzdorkráľa Jána Zápoľského vojská Ferdinanda I. Habsburského pod velením generála Johana Katzianera. 28. júna hrad kapituloval. Mesto bolo vtedy už vypálené, vyrabované a spustošené. Poškodené boli aj mestské hradby. Po ich oprave v roku 1543 pristúpil mestský magistrát k úprave oboch mestských brán. Najmä Dolná „Turecká“ brána bola zosilnená polkruhovým barbakanom s menšou vežou. Obavy neboli zbytočné, ako to ukázal už rok 1599, keď sa plieniace hordy krymských Tatárov v službách osmanského sultána dostali až k Trenčínu a spustošili široké okolie. V roku 1604 však mesto osud neminul a Bočkajovi hajdúsi v ňom napáchali strašné škody. K nim sa vzápätí pridali napäté vzťahy mestského magistrátu k novému hradnému pánovi Štefanovi Ilešházimu, sprevádzané vzájomnými potýčkami a krivdami. Katastrofa sa opakovala o necelých 20 rokov neskôr, keď sa Trenčína zmocnili rabujúce vojská Gabriela Bethlena. A aby toho nebolo dosť, postihla mesto v roku 1625 povodeň. V rokoch 1644-1645 bol Trenčín opäť ohrozovaný povstaleckými vojskami Juraja I. Rákociho. Mor v roku 1656 zabil vyše 300 obyvateľov. Opätovný vpád osmanských vojsk postihol stredné Považie v roku 1663. Pri útoku na mesto 2. októbra Turci Trenčín ani hrad síce nedobili, ale zapálili predmestia a pri obrane mesta padlo viac ako 300 mešťanov a vojakov hradnej posádky, ďalších odvliekli do otroctva a na okolí vypálili 17 dedín. O 15 rokov neskôr (1678-1683) pustošili okolie Trenčína vojská Imricha Tököliho.
Požiar zničil 195 domov
Posledná, avšak najväčšia katastrofa postihla Trenčín v období stavovského povstania Františka II. Rákociho. Kurucké vojská síce nedobyli hrad, ale 14. 2. 1704 obsadili mesto pod ním. Zanedlho, 2. mája boli nútené sa stiahnuť, blokáda trvala štyri roky. Zúril aj hladomor i choroby a na dôvažok 14. 5. 1708 vypukol katastrofálny požiar, ktorý zničil alebo vážne poškodil 195 domov, kostol piaristov a taktiež mestské opevnenie, ktoré už nebolo opravené. Zdalo sa, že morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1710 a ktorej padlo za obeť vyše 1000 ľudí, zasadí mestu ranu z milosti. Ale už v roku 1715 si ďalšia vlna morovej nákazy vyžiadala životy ďalších 222 obyvateľov mesta. Tieto katastrofy, spôsobili škody za viac ako 460 tisíc zlatých a čo do utrpenia a strát nemali v dejinách slovenských miest obdobu. Druhá polovica 16. a 17. storočie nepriniesli iba samé pohromy. Stali sa pre Trenčín i obdobím rozkvetu umenia a kultúry. Po vypuknutí Tridsaťročnej vojny a Bielohorskej porážke sa do Trenčína a okolia sťahovali utečenci z Českého kráľovstva a najmä Moravy. Už v roku 1637 založil Jan Václav Vokál z Prahy v Trenčíne prvú kníhtlačiareň. Fungovala do roku 1664. Za necelé tri desaťročia tu vzniklo okolo 250 tlačí. Na jej tradície neskôr v 19. storočí nadviazala činnosť Ganzelovej tlačiarne a podniku F. Škarnitzla. Utrpenie, vojny a katastrofy sa Trenčínu nevyhýbali ani v ďalších rokoch. V roku 1790 postihol mesto katastrofálny požiar, ktorý zničil takmer celé vnútorné mesto a ťažko poškodil Farský kostol a faru. Dal tiež definitívnu bodku za slávou Trenčianskeho hradu, z ktorého zostali iba ruiny. Zvýšené zaťaženie a bremená priniesli i napoleónske vojny. V roku 1805 cez Trenčín prechádzal ruský cár Alexander I. na svojej ceste k Slavkovu. Po prehratej bitke sa tadiaľto i vracal. V roku 1814 prešlo cez Trenčín 36 tisíc mužov ruskej armády tiahnucej k Lipsku. Ešte v roku 1874 sa Trenčín stal posádkovým mestom i pre 15. honvédsky (domobranecký) pluk. Oba útvary boli doplňované odvedencami zo stredného a horného Považia. Najmä 71. peší pluk sa stal známym ako „drotársky regiment“.
Mesto a nedávna minulosť
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia prichádza do Trenčína priemysel a modernizuje sa dopravné spojenie s inými oblasťami Rakúsko – uhorskej monarchie. V roku 1883 dosiahla Trenčín Považská železnica, s napojením na Košicko – bohumínsku trať, ktorá stimulovala vznik miestneho priemyslu. Trenčín získal spojenie s Viedňou i Budapešťou a taktiež prístup k sliezskemu uhliu. Stával sa významným obchodným a priemyselným centrom. Okrem odevného, sa rozvíjal i potravinársky a strojársky priemysel. V 80. rokoch vznikol Kornhauserov liehovar, ku ktorému v roku 189 pribudla i výroba droždia. V roku 1905 začala pracovať Prvá továreň na slivovicu a koňak (neskorší Slovlik). Výroba vrtákov v dielni B. Singera bola jediná v celom Uhorsku. Zo staršej Továrne na nábytok s parným pohonom vznikla v roku 1907 Prvá trenčianska nábytková a drevospracujúca továreň. V roku 1906 vynálezca priemyselných výbušnín Titanit Norbert Czeipek postavil za mestom Továreň na bezpečnostné výbušniny Czeipek. Titanit však nedokázal konkurovať dynamitu a továreň po prvej svetovej vojne zanikla. Omnoho väčší úspech mala továreň na spracovanie vlny, ktorú v roku 1906 založili francúzsky podnikatelia, bratia Thibergionovci. I keď továreň menila názvy („tibergienka“, Merina), výroba v nej pokračuje dodnes. Začiatkom 20. storočia prenikali do Trenčína mnohé moderné vymoženosti zvyšujúce kvalitu života v meste. V roku 1905 bol zavedený telefón, v roku 1907 bolo do skúšobnej prevádzky uvedené elektrické osvetlenie verejných priestranstiev, v roku 1909 sa začalo s výstavbou modernej kanalizačnej siete a v rokoch 1910 – 11 mesto vybudovalo verejný vodovod. Rýchly bol nástup nového kultúrneho média – kina. V roku 1906 premietal „Elektro-Bioskop“ až štyrikrát denne a budapeštianska „Uránia“ ponúkala „kultúrno – osvetové divadlo“ s premietaním obrazov. Prvé stále kino „Apollo“ premietalo od roku 1907. Od roku 1912 ponúkal Trenčanom oddych a zotavenie lesopark Brezina, svojmu účelu slúžiaci dodnes. 24. mája 1914 predviedol známy letec, dolnozemský Slovák Andrej Kvasz prvý vzlet lietadla ťažšieho ako vzduch na Považí. Obdobie prvej svetovej vojny sa do dejín Trenčína zapísalo známou vzburou vojakov trenčianskeho 71. pluku v srbskom Kragujevaci 2. júna 1918. 44 vojakov pluku bolo za účasť vo vzbure popravených.Nový rozmach hospodárskej a priemyslovej základne Trenčína nastal po vzniku Československej republiky v roku 1918. Rozvíjala sa naďalej kultúra a školstvo. V Trenčíne dnes pôsobí viacero stredných škôl. Gymnázium Ľ. Štúra, Piaristické gymnázium J. Braneckého, Obchodná akadémia Dr. M. Hodžu, Stredná zdravotnícka škola, Stredná priemyselná škola odevná, Stredná priemyselná škola stavebná Emila Belluša. Z vysokých škôl má v Trenčíne sídlo Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka a Vysoká škola manažmentu.
