Dejiny Slovákov by boli neúplne a nemysliteľné bez dejín Slovákov žijúcich vo svete. Dnes Slovákov vypátrame takmer na všetkých kontinentoch. Jednoznačne najviac zahraničných Slovákov nájdeme na severoamerickom kontinente. V minulosti Slováci masívne odchádzali z materskej krajiny a to z rôznych dôvodov. Medzi najvážnejšie dôvody patrili maďarizačný útlak, sociálne a aj politické problémy v mnohonárodnej monarchii Rakúsko – Uhorska.
Po návrate delegácie zo Slovenska sa konal 21. kongres Slovenskej ligy. Delegáti sa zišli 14. októbra 1938 v Pittsburghu. Na kongrese odstúpil z funkcie predseda Peter Hletko. Z dostupných prameňov sa dá zistiť aj príčina jeho konania. na jednej strane Hletko tvrdil, že vyhlásením autonómie Slovenska 6. októbra 1938 v Žiline sa boj Slovenskej ligy za realizáciu dávneho sna skončil. Kritici Hletka píšu, že kým SLA pod vedením P. P. Hletka obsahoval mnoho nového a progresívneho, v praxi sa z neho zrealizovalo len málo. Celkovo pôsobenie P. P. Hletka vo funkcii SLA K. Čulen zhodnotil takto: „Najmenej správ o činnosti Slovenskej ligy bolo uverejnených v období Hletkovho predsedníctva. Málo správ o činnosti Slovenskej ligy možno nájsť ešte aj v Osadných Hlasoch, ktoré sa pokladali za Hletkov orgán. Niet z tohto obdobia ani najzákladnejších štatistík o majetku, o členstve, o poradách Ústredného výboru a činnosti. Slovenská liga v tomto období nevydala žiadnu vážnejšiu publikáciu, žiadne memorandum, niet zásahov vo Washingtone, niet zápisov v kongresionálnych rekordoch o Slovákoch, niet zmienky o tom, žeby niektorých amerických zákonodarcov boli získali pre slovenskú vec.
Keby sme mali porovnávať programové vyhlásenie s výsledkami, nuž museli by sme pri väčšine plánovaných bodoch napísať: Nič sa nevykonalo. Nevykonalo sa nič ani na poli americko‑slovenskom“, toľko Konštantín Čulen o Hletkovom pôsobení v lige. Toto dosť drsné zhodnotenie činnosti SLA pod predsedníctvom P. Hletka je však potrebné vidieť vo svetle sporov, ktoré K. Čulen mal, okrem iných vedúcich predstaviteľov slovensko‑amerického spolkového života, aj s P. P. Hletkom, a ktoré zachytil vo svojej knihe V zajatí falošných legiend a nenávistného srdca. Útlm slovensko‑amerických aktivít, i tých autonomistických, v 30. rokoch 20. storočia bol však pravdepodobne zapríčinený postupnou asimiláciou mladších generácií amerických Slovákov, ktorí sa už narodili v USA.
Smrť Andreja Hlinku a vývoj v Európe
Ohlasy Slovákov v USA na smrť Andreja Hlinku boli výnimočné. Na jeho pohreb vyslali delegáciu Slovenskej ligy. Onedlho po skone Andreja Hlinku v Európe razantne nastupuje nemecká rozpínavosť. Dňa 12. septembra 1938 na zjazde nacistickej strany v Norimbergu nemecký diktátor Adolf Hitler hrubo zaútočil na Československú republiku (ČSR). Hneď na to vypuklo v českom pohraničí povstanie sudetských nacistov, ktoré československé ozbrojené sily v priebehu dvoch dní potlačili. Neskôr, 15. septembra 1938, sa Hitler na stretnutí s britským premiérom Nevilleom Chamberlainom v Berchtesgadene vyjadril, že už nemieni tolerovať „útlak“ sudetských Nemcov. Vojnu medzi Nemeckom a Československom podľa neho mohlo odvrátiť len pripojenie českého pohraničia k Nemeckej ríši. Už 21. septembra 1938 prijala československá vláda nótu predloženú vyslancami Veľkej Británie a Francúzska, aby v záujme zachovania mieru odstúpila oblasti, ktoré obýva viac ako 50 % etnických Nemcov. Toto rozhodnutie vyvolalo v Československu rozhorčené demonštrácie. Na druhý deň sa uskutočnil generálny štrajk, po ktorom vláda Milana Hodžu podala demisiu. Hitler súčasne vyhlásil, že spolu so sudetskou otázkou musia byť vyriešené problémy poľskej a maďarskej menšiny v ČSR. 23. septembra 1938 vymenoval prezident Beneš úradnícku vládu na čele s generálom Janom Syrovým, ktorá vyhlásila všeobecnú mobilizáciu a o dva dni neskôr odmietla Hitlerove požiadavky.
Zrada spojencov z Francúzska a Britského kráľovstva
Po týchto udalostiach nasledovalo ďalšie kolo britsko-nemeckých rokovaní a nacistické vojská sa začali presúvať k československým hraniciam. 28. septembra 1938 Chamberalin zaslal Hitlerovi list, v ktorom mu oznámil, že môže svoje ciele realizovať aj bez vojny. Zároveň vyzval talianskeho diktátora Benita Mussoliniho, aby prevzal úlohu sprostredkovateľa na medzinárodnej konferencii o nemeckých požiadavkách. Na druhý deň sa predstavitelia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska stretli v Mníchove, kde krátko po polnoci 30. septembra 1938 podpísali dohodu o odstúpení sudetských území, Petržalky a Devína Nemecku. V dodatočnom prehlásení sa zaviazali vyriešiť do troch mesiacov problém poľskej a maďarskej menšiny v ČSR. Vláda generála Syrového a prezident Beneš mníchovskú dohodu prijali, ale bez súhlasu Národného zhromaždenia, čo odporovalo československej ústave. Celkovo stratila ČSR v dôsledku mníchovskej dohody územie s rozlohou 41 098 km2, na ktorom žilo 4,9 mil. obyvateľov.
Cesta k prvej samostatnosti Slovenska
Udalosti v starej vlasti naberali na obrátkach. Na jeseň Slovensko získalo autonómiu. Neskôr 12. marca 1939 došlo k stretnutiu Hitler a Tiso v Berlíne. Na stretnutí s Hitlerom a Ribbentropom bolo Tisovi oznámené nezvratné rozhodnutie obsadiť v najbližších hodinách Čechy a Moravu, pričom Slovensko malo o svojom osude rozhodnúť samo. Hitler deklaroval, že nemá žiadne záujmy východne od Karpát a chce mať iba potvrdené, čo vlastne Slovensko chce, pretože „nechce, aby mu Maďarsko vyčítalo, že zachováva niečo, čo vôbec nechce byť zachované.“ Ak bude Slovensko váhať, prenechá jeho osud udalostiam, za ktoré už nenesie zodpovednosť (rozdelenie medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko). V prípade, že Slovensko vyhlási samostatnosť, Hitler prejavil ochotu garantovať jeho existenciu. Pri rozhodnutí išlo podľa Hitlera nie o dni, ale o hodiny. Tieto skryté vyhrážky boli podporené aj „náhodnou“ správou o presune maďarskej armády k slovenským hraniciam, ktorú Ribbentrop počas rokovania predložil Hitlerovi. Tiso nátlaku na mieste odolal, odmietol prekročiť svoje právomoci a realizovať vyhlásenie samostatnosti ako neústavný krok. Miesto toho telefonicky kontaktoval prezidenta Háchu a s jeho súhlasom zvolal na 14. marca o 10 hodine zasadnutie Snemu Slovenskej krajiny.
Vyhlásenie Slovenského štátu
Nátlak na slovenských politikov pokračoval aj po skončení oficiálneho stretnutia s Hitlerom. Tiso nátlaku nacistov odolával takmer šesť hodín. Aby jeho situáciu uľahčili, Ribbentrop mu predložil vopred pripravený prejav s vyhlásením samostatnosti a ponúkol mu k dispozícii berlínsky vysielač. Po odmietnutí dostal ultimátum, podľa ktorého musel snem vyhlásiť samostatnosť do druhého dňa 12:00 hod.. V neskorých nočných hodinách ( o 01:30) súhlasili slovenskí politici, vzhľadom na krátiaci sa čas, s podpisom „ochranného telegramu“, ktorý mohol byť do rozhodnutia snemu odvolaný, a boli dopravení na letisko. Dňa 14. marca 1939 sa zišiel snem, kde Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. Medzitým sa český generál Homola snažil o obsadenie Slovenska, ale neuspel. Zasadanie Slovenského snemu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci (sedem minút po vypršaní Hitlerovho ultimáta) jednomyseľne a bez diskusie schválili aklamačne, čiže povstaním zo stoličky, návrh zákona a zaspievali pieseň Hej Slováci. Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika.
Spolupráca so starou vlasťou
Vznik Slovenskej republiky 14. marca 1939 vytvorilo možnosť pozitívnych a obojstranne užitočných kontaktov medzi Slovenskou ligou a starou vlasťou. Slovenská liga v Amerike sa od samého začiatku usilovala presadiť uznanie Slovenskej republiky. Ústredná správa SLvA v Pittsburghu 12. mája 1939 schválila návrh na vytvorenie osobitného výboru na zostavenie viacerých memoránd najmä vládam v USA, Francúzsku a Veľkej Británii za uznanie existencie Slovenskej republiky a revíziu Viedenskej arbitráže, ktorou Slovensko stratilo 1/5 územia a 700 tisíc obyvateľov. Druhá svetová vojna negatívne zasiahla do vzájomných vzťahov a aj kontaktov medzi americkými Slovákmi a novým Slovenským štátom. Spojené štáty vstúpili do vojny proti Hitlerovi 7. decembra 1941. Zaradili sa medzi spojencov bojujúcich proti Nemeckej ríši. Spojenci uznali exilovú Benešovú vládu a aj preto sa kontakty medzi Slovenskou ligou v Amerike a Slovenskom poriadne sťažili. V priamej súvislosti sa stal dobový výrok prezidenta Delana Roosevelta: „My veríme, že ktorýkoľvek národ, hoci malý, má vrodené právo na svoju vlastnú štátnosť“.
Z dobových prameňov pripravil Štefan Dlugolinský
