Slováci v Amerike – 6. časť

Dejiny Slovákov by boli neúplne a nemysliteľné bez dejín Slovákov žijúcich vo svete. Dnes Slovákov vypátrame takmer na všetkých kontinentoch. Jednoznačne najviac zahraničných Slovákov nájdeme na severoamerickom kontinente. V minulosti Slováci masívne odchádzali z materskej krajiny a to z rôznych dôvodov. Medzi najvážnejšie dôvody patrili maďarizačný útlak, sociálne a aj politické problémy v mnohonárodnej monarchii Rakúsko – Uhorska.

V čase II. svetovej vojny bol do čela Slovenskej ligy v Amerike zvolený Monsignore František Dubosh, rímskokatolícky kňaz. V tejto neľahkej dobe sa na margo II. svetovej vojny a slovenského štátu vyjadril nasledovne: „Na jednej strane bolo nám jasné, že ako oddaní občania Spojených štátov, musíme byť na ich strane a podporovať ich vojnové úsilie, ako aj ich víťazstvo nad nemeckom. Na druhej strane bolo nám tak isto jasné, že musíme zachrániť Slovensko a jeho štát. V čase vojny Slováci v Amerike pod vedením Slovenskej ligy upísali 52 miliónov dolárov vojnovej pôžičky. Touto finančnou operáciou mohli tri vojenské lode bojovať pod menami Štefan Furdek, Seržant Matej Kocák a generál Milan Rastislav Štefánik.

Liga viedla mnohé zápasy aj s propagandou Edvarda Beneša

Po vstupe USA do vojny Slovenská liga v Amerike viedla mnohé zápasy s nechutnou propagandou Edvarda Beneša, ktorý sa v Londýne ustanovil za reprezentanta československej exilovej vlády. Beneš sa snažil ligu obviniť zo spolupráce so Slovenskou republikou, ktorá bola v nemeckej sfére vplyvu. Propaganda sa snažila aj o narúšanie jednoty v radoch Slovenskej ligy. V roku 1944 vypuklo (29. augusta) Slovenské národné povstanie. Liga považovala povstanie za boj proti Nemcom. Zároveň vyslovila nedôveru Slovenskej národnej rade, ktorá mala program obnovenia Československa. Odmietla jej legitimitu, pretože sa postavila proti samostatnosti Slovenskej republiky. Svoje stanovisku k povstaniu liga zverejnila 18. a 19. októbra 1944. Na 26. kongrese Slovenskej ligy v Amerike, ktorý sa konal 19. októbra v Pittsburghu, delegáti prijali stanovisko k organizácii „All American Slav Congres“, ktorá svojou činnosťou chcela hovoriť v mene amerických Slovákov. Nakoľko väčšina Slovákov v Amerike bola proti tomuto programu organizácie zjavne napojenej na Moskvu. V tom čas liga vydáva: „Prehlas o Slovensku“ s jasným postojom k povstaniu. „Mená a zloženie tej SNR, ako i mená ľudí, ktorí s touto SNR spolupracujú, nedávajú žiadnu záruku, že záujmy Slovenska sa týmto povstaním dostávajú do spoľahlivých rúk … SNR nie je oprávnená hovoriť menom slovenského národa, preberať všetku moc a zaraďovať slovenský národ do iného štátneho útvaru“. V nasledujúcom roku, v apríli 1945, Slovenská liga v memorande vláde USA píše, že „Právo slovenského národa na jeho národnú osobitosť a slobodu, musí byť také isté aké majú aj iné národy“…

Aktivity Slovenskej ligy v Amerike po II. svetovej vojne

V júni 1945 sa v San Franciscu konala medzinárodná konferencia, na ktorej bola založená Organizácia spojených národov. Na konferenciu liga vyslala dvoch kňazov – delegáta Jána Lacha a spravodajcu Miloša Mlynaroviča. Žiaľ, lige sa nepodarilo presadiť aby jej delegát bol oficiálnym zástupcom Slovákov. Delegovaný Ján Lach sa stal iba pozorovateľom. Po normalizácii z vojnových udalostí sa v obnovenom Československu pomaly a isto začali praktizovať nedemokratické pomery. Slovenská liga sa v tom čase začala zameriavať na pomoc migrantom zo Slovenska, ktorí z rodnej vlasti utekali pred politickým prenasledovaním. Na 28. kongrese v Detroite, ktorý sa konal 29.10.1946, delegáti prijala rezolúciu, v ktorej sa píše: „Naše stanovisko k SNR ostáva nezmenené, lebo nebola ľudom demokraticky zvolená“. Kongres prijal rezolúciu k trom izmom: nacizmu, fašizmu a komunizmu. V nej sa píše: „Prvé dva už prepadli. Pomáhali sme aj my k ich zániku. neprestaneme v boji proti trom izmom. Prestaneme len vtedy, keď sa aj tretí prepadne. Treba nám podnikať všetko možné proti nemu, lebo čím skôr bude svet zbavený tejto pliagy, tým skôr bude oslobodené aj Slovensko a menej znepokojení budeme aj my, tu v Amerike“.

Liga vydala rezolúciu proti poprave Jozefa Tisa

Kongres Slovenskej ligy v Amerike sa zišiel 29. októbra 1947 v Clevelande. Na 29. zasadnutí delegáti prijali rezolúciu, v ktorej odsúdili popravu prezidenta Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisa. Liga neskôr zaujala jasný postoj k februárovým udalostiam v roku 1948. Zo stanoviska: „Komunistické násilie februárového prevratu najciteľnejším spôsobom doľahlo na Slovensko, pretože Slováci ako kresťanský národ s vlastnými tradíciami, povahou a životom, zaujímali proti komunizmu vždy odmietavý postoj a postavili sa mu na odpor aj vo voľbách v roku 1946“. V mnohých memorandách a aj v článku v krajanských novinách v roku 1948 Slovenská liga zdôrazňovala, že komunistické ídey sú Slovákom cudzie. Preto aj po roku 1948 zastávala a hájila program vlastnej štátnosti slovenského národa.

Kto bol seržant Matej Kocák

Narodil sa v obci Gbely na Slovensku vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. V roku 1906 emigroval do USA a 16. októbra 1907 vstúpil do Námornej pechoty v meste Pittsburgh v Pensylvánii. Slúžil na League Islande v Pennsylvánii. Dňa 16. októbra 1911 odišiel po skončení svojej služby zo zboru námornej pechoty, ale už 26. decembra 1911 znovu nastúpil do služby, tentoraz do Navy Yard v štáte New York. Žil v Binghamtone v štáte New York, na mieste, kde žila veľká slovenská komunita. Bol členom slovenského Katolíckeho sokola. Od 30. apríla do 23. novembra 1914 slúžil spolu s jednotkami armády v mexickom štáte Veracruz. Po skončení druhej služby sa znovu zapísal do jednotiek námornej pechoty. Bol vyslaný do Santo Domingo v Dominikánskej republike, kde sa zúčastnil bojov s miestnymi banditami. Dňa 23. marca 1917 získal hodnosť desiatnika (corporal). Následne sa vrátil do USA a slúžil v 12. rote v Quanticu vo Virgínii. Dňa 31. decembra 1917 bol prepravený do francúzskeho St. Nazaire a 23. januára 1918 nastúpil k 66. rote 5. pluku námornej pechoty. Neskôr, 1. júna 1918 bol povýšený do hodnosti seržanta (čatára). Zúčastnil sa bojov v okolí Bois De Belleau Bouresches severozápadne od Château-Thierry. Dňa 18. júla 1918 sa zúčastnil útoku na Villers-Cotterêtský les južne od Soissons. Za odvahu počas týchto bojov bol neskôr vyznamenaný. V citáciách k jeho námornej aj armádnej medaile cti sa uvádzalo, že sám a neskôr s pomocou ďalších vojakov vyradil dve nepriateľské guľometné hniezda. Padol v boji 4. októbra 1918 počas bitky o Aragonnský les vo francúzskej Champagne. Bol pochovaný na vojenskom cintoríne Meuse-Argonne v Romagne-sous-Montfaucon vo Francúzsku. Ako jeden z 19. vojakov v histórii USA bol dvakrát ocenený Kongresovou Medailou cti, pričom získal námornú aj armádnu verziu tejto medaily za zásluhy v boji 18. júla 1918.