Posledný októbrový pondelok uplynie 118 rokov od krvavej tragédie v Černovej, ktorá do celého sveta vyslala signál o odvahe Slovákov bojovať za získanie svojbytnosti a vzdorovaní proti uhorskému nátlaku. V dňoch 27. až 29. októbra si v srdci dolného Liptova pripomenú historický medzník celonárodnou spomienkou pod záštitou prezidenta a predsedu vlády Slovenskej republiky.
Černovská tragédia bola krvavým masakrom, ktorý sa odohral ako dôsledok národnostného útlaku v Uhorsku. V Černovej, dnes mestskej časti Ružomberka, si obyvatelia z vlastných financií ako aj z iniciatívy Andreja Hlinku, rodáka z obce a rímskokatolíckeho kňaza, politika i vedúcej osobnosti slovenského národného hnutia, postavili katolícky kostol. Dedinčania trvali na tom, aby kostol požehnal ich rodák, ktorý bol v tom čase suspendovaný spišským biskupom Párvym kvôli obvineniam z protimaďarského poburovania počas kortešačiek Vavra Šrobára v r. 1906. Svoju prosbu adresovali spišskému biskupovi Párvymu. On sa však rozhodol inak.
Život obetovali aj dve 15 – ročné dievčatá
Posvätením kostola bol biskupom poverený slovenský farár z Liskovej Martin Pazúrik. A tak v osudný deň prišli na dvoch panských kočoch cirkevní hodnostári s cieľom kostol posvätiť. Voči tomu protestovali miestni občania, ktorí vlastnými telami uzavreli prístupovú cestu ku kostolu a žiadali žandárov so sprievodom, aby sa vrátili . Na to bol hajdúchom vydaný rozkaz na streľbu. Tragédia mala za následok vyhasnutie pätnástich ľudských životov. Medzi padlými boli aj štyri ženy. Antónia Lejková a Rozália Fagová boli ešte mladé dievčatá, ktoré v roku 1907 oslávili len svoje 15. narodeniny. Útok mal za následok aj 10 ťažko a 60 ľahko zranených. V marci 1908 úrady obvinili vyše 55 ľudí, z ktorých 40 odsúdili na žalár v trvaní od šiestich mesiacov do troch rokov, rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku. Udalosti dodnes pripomína pamätník na cintoríne a na mieste tragédie pamätná tabuľa.
Následky černovského krviprelievania vyvolali svetový rozruch
Toto „úradné opatrenie“ bolo jednou z najkrvavejších udalostí posledných rokov dualizmu v Rakúsko-Uhorsku a vyvolalo veľké protesty v európskej dobovej tlači. Medzi významnými osobnosťami, ktoré protestovali, bol francúzsky spisovateľ Viliam Ritter, anglický novinár a historik Robert William Seton-Watson, známy pod pseudonymom Scotus Viator, nórsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson, českí poslanci rakúskeho parlamentu i predseda rakúskeho parlamentu.
Černovská tragédia definitívne obrátila pozornosť svetovej verejnosti na vtedajší prístup k národnostiam v Uhorsku. Americkí Slováci využili túto tragédiu na tlačovú ofenzívu za slovenskú myšlienku autonómie. Andreja Hlinku zastihla správa o udalostiach v Černovej na jeho prednáškovom turné po Čechách a Morave. Všade ho vítali ako hrdinu a martýra.
Udalosti v Černovej odsúdil a vyslovil ďalšie nelichotivé výroky na adresu Uhorska. Tie mu pred súdom ešte viac priťažili. Nakoniec mu uhorský súd vymeral 27 mesiacov, ktoré si odpykával v Segedínskej väznici, počnúc decembrom 1907. Následne, po čiastočnom odpykaní trestu, sa uskutočnil proces s biskupom Párvym, ktorý sa udial aj na základe aktívnej intervencie následníka trónu Františka Ferdinanda, pápežom ukončený. Rozhodnutie padlo v prospech Andreja Hlinku, ktorý tak mohol vo svojom rodisku v roku 1910 na sviatok svätých Petra a Pavla kostol posvätiť. K príbehu černovskej masakry patrí aj zmienka, že za hlavného vinníka tejto tragédie bol dlho považovaný dekan Pazúrik, ktorý sľúbil, že sa posvätenia nezúčastní, ale svoj sľub nedodržal. Po roku 1918 bol Andrejom Hlinkom rehabilitovaný a stal sa jedným z jeho blízkych spolupracovníkov.
Počas doby budovania komunizmu až do roku 1989 sa pietne spomienky v Černovej konali iba z iniciatívy miestnych obyvateľov, kňazov a predovšetkým príbuzných pozostalých, bez podpory vtedajšej vládnej moci. Tradíciu desaťročníc založili v roku 1997, kedy sa konala spomienka 90. výročia udalostí v priamom prenose Slovenskej televízie. Svätú omšu v Černovej celebroval spišský biskup František Tondra a réžiu televízneho prenosu mal vtedajší programový riaditeľ STV režisér Štefan Dlugolinský. V roku 1997 do Černovej zavítala aj početná delegácia Slovenskej ligy v Amerike, ktorú viedol jej predseda Dr. Ľudovít Pavlo. Sté výročie spomienky na tragédiu už malo celonárodný charakter.
Samotný Andrej Hlinka pri príležitosti 30. výročia tejto udalosti napísal (Slovák, 27.10.1937, č. 245):
S bolestnou, ale i hrdou rozpomienkou hľadím do minulosti pred 30 rokmi. Dívam sa na deň 27. októbra 1907, na deň martýria 15 černovských mučeníkov. Nemôžem inak. Veď som synom černovských rodičov. Delil som sa vo všetkom s osudom mojich rodákov. V Černovej som býval do svojho 12. roku, Černovci boli i po tom svedkami môjho účinkovania, študovania a života. Zaplakal a zakvílil som nad touto udalosťou. Ale bol som aj hrdý v ďalekej zemi na mojich rodákov, ktorí tak impozantným spôsobom prejavili svoje odhodlanie a lásku ku svojeti a svojim. Pätnásti umreli a 40 odsúdili na 37 rokov väzenia. Na malú obec, niečo vyše 1000 duší počítajúcu Černovú, to bola nesmierne veľká obeta. Masakra černovská zúrodnila Slovensko. Vydobyla rodu slobodu a uznanie na celom svete. Zabudli sme na žandárske bajonety a guľky. Zabudli sme i na maďarské žaláre. Ale na černovskú masakru a na černovský heroizmus nezabudneme nikdy. Bratia a sestry, Černovú oslávte všade!
