Rača sa pôvodne volala Okoly. Ležala v oblasti dnešnej železničnej stanice Bratislava-Rača. Pomenovanie svedčí o pôvodnom slovanskom osídlení. Okol alebo okolica bolo staroslovenské pomenovanie ohrady na dobytok.

Najstarší v súčasnosti známy doklad o tomto názve pochádza z roku 1237, ked‘ tu žili Deda, Štefan, Peter a Pavol, synovia Petra, ich príbuzný Egidius, syn Valka a Matej. Ešte za Bela IV. vlastnili aj majetky Churle a Simperg. Roku 1274 sa objavili ako ich právoplatní dedičia zemani Ján, Peter a Pavol, synovia Benedikta, ako aj Štefan a Mikuláš, synovia Rača (Racha), ktorí dokázali svoj dedičský nárok na majetky. Tento doklad predstavuje zatiaľ prvú písomnú správu o existencii vinohradníctva. V roku 1287 bola osada Okoly rozdelená na dve polovice medzi potomkov týchto zemanov. Časť pôvodnej osady sa dostala potomkom Beňadika a oddelená časť, ležiaca priamo na úpätí Malých Karpát, potomkom Raču. Podľa rodového mena zemanov Racha dostala pomenovanie najstaršia časť – osada, ktorú nazývali tiež Račišča.

Významná je aj listina zo 16. apríla 1296. Vtedy uzavreli bratislavskí mešťanía s račianskymi zemanmi Jánom a Petrom, synmi Benedikta, Jánom a Ondrejom, synmi Mikuláša, a Jakubom a Petrom, synmi Stefana, dohodu o poplatku z viníc na vrchu Simperg (v blízkosti dnešnej Peknej cesty), ktorý im mali platiť cezpoľní a bratislavskí mešfania. Podľa dohody sa mala za každý džber vínneho muštu odovzdať račianskym zemanom 5 štvrtková miera. Predpokladá sa, že obec dostala svoju dnešnú formu mena práve od vyššie spomenutého Rača. Spočiatku sa po ňom nazývala zrejme len časť obecného chotára, ktorá patrila jemu a jeho synom, a názvy Racha a Okoly sa mohli používať istý čas aj paralelne.

Na koncí 13. storočia však už názov Rača zrejme prevládal, čo potvrdzuje aj listína z roku 1296. V priebehu d’alšieho vývoja mala obec 21 pomenovaní. S rokom 1328 sa spája zatiar prvé známe nemecké pomenovanie Ratzersdorf. Roku 1428 sa už obec spomína ako Rezsdarff, roku 1520 ako Raczistorff, roku 1596 ako Riitzensdarff a pod. Rača sa pôvodne označovala ako „Villa de Récse“ (1322), neskôr sa stretávame s nemeckým názvom „Rechendorf“ (roku 1414), potom „Retisdorf sive Reche“, Recersdorf, Ratschdorf, z čoho napokon vzniklo pomenovanie RAČIŠDORF.

Názov obce Račišdorf po prvej svetovej vojne a vzniku I. ČSR upravili na Račištorf. Krátke obdobie niesla obec pomenovanie Rastislavice, zachovalo sa na úradných dokladoch z roku 1920. Nový názov sa však neujal a naďalej sa používal názov Račištorf. V roku 1946 bolo obci dané pôvodné historické meno RAČA.

Meno prvého račianskeho richtára (Martin) nájdeme v listine z roku 1358. V druhej polovíci 14. storočia mala v Rači majetky aj kráľovná, čo dokazuje sťažnosť bratislavského richtára Henricha na Michala Szegénya, kráľovského úradníka, z roku 1376. Szegény svojvorne požadoval zvýšenú daň z viníc bratislavských mešťanov v račianskom chotári, teda z prenajatého územia patriaceho kráľovnej, a za každú prenajatú vinicu vymohol násilím 12 denárov. Tým vermi poškodil bratislavských mešťanov, pretože podľa ich vyjadrenia platievali za prenajaté vinice len po 4 denároch, čo znamená, že nájomné sa zvýšilo až trojnásobne.

Račianski zemania Marcholfovci (Ulrich sa roku 1314 spomína ako bratislavský mestský radca) s obľubou vyhľadávali spory a roztržky s bratislavskými mešťanmi, ktorí mali v račianskom chotári svoje vinice. Spory sa časom dostali až pred panovníka. V polovici 14. storočia musela byť Rača už pornerne veľká osada, pretože roku 1335 sa dokázateľne spomína „sacerdos“ a roku 1342 „plebanus“. Kostol teda v osade existoval už v prvej polovici 14. storočia, aj ked‘ prvá zatiaľ známa zmienka o ňom pochádza z roku 1390. Zemania, ktorí mali v Rači, respektíve jej chotári majetky, získali postupne rôzne osobné privilégiá a výsady. Tak napríklad roku 1399 zemania Benedikt, Michal a Ján, synovia Dominika z Úzoru, dostali právo meča na území, kde mali v Rači majetky.

V prvej polovici 15. storočia rakúske víno očividne konkurovalo malokarpatskému, a preto palatín Mikuláš Garay žiadal roku 1418 Bratislavu, Devín a Raču, aby nedovoľovali z konkurenčných dôvodov privážať víno z Rakúska do Bratislavskej župy.

V polovici 15. storočia patrila už Rača k devínskemu panstvu, ktorého majiteľom bol v tom čase palatín Mikuláš Garay. Roku 1512 bola vlastníctvom jurských grófov, avšak už roku 1527 sa stala majetkom rodiny Báthoryovcov, ktorým patrilo celé devínske panstvo a ktorí mali najmä v druhej polovici 16. storočia zásluhy na jeho usporiadaní, zveľadení a konsolidácii hospodárskych pomerov.

Prvé ucelenejšie údaje o obyvateľstve Rače podáva portálny súpis Bratislavskej župy z roku 1553. Obec sa v ňom uvádza dva razy. Prvá časť port (teda aj obce) prislúchala v tom čase k devínskemu panstvu a podliehala zemepánovi Andrejovi Báthorymu, kým majiteľom druhej časti bol Ignác Farkaš. V obidvoch častiach obce bolo podľa súpisu po 15 port, teda celkove 30 port. Z nich však viac ako tretina (11) bola vypálená a dve boli opustené. V obci bolo teda v polovici 16. storočia 17 aktívnych port, čo podľa súvekého portálneho kľúča znamenalo asi trojnásobný počet roľníckych usadlostí. Báthorvovcom patrilo devínske panstvo (a teda aj Rača) do smrti Štefana Báthoryho roku 1605. V búrlivých rokoch Bocskayovho povstania sa stal majiteľom devínskeho panstva Ján Keglevič. Počnúc rokom 1607 prenajala bratislavská kapitula Keglevičovi svoju časť cirkevných desiatkov nielen v Rači, ale aj v Dúbravke a Devínskej Novej Vsi. Roku 1607 bolo nájomné za desiatky v Rači 40 zlatých, roku 1612 už 50 zlatých (v dôsledku zlej hospodárskej a vnútropolitickej situácie umocnenej stavovskými povstaniami). Ked‘ vypukla roku 1616 vzbura poddaných devínskeho panstva, medzi povstalcami boli aj obyvatelia Rače. Po dlhom vyšetrovaní cisár nakoniec udelil povstalcom milosť a prikázal zemepánovi Keglevičovi rešpektovať práva obyvateľov panstva, teda aj Račanov. Toto uznesenie im o dva roky potvrdil cisárskym patentom. Začiatkom 17. storočia povolila bratislavská mestská rada Rači, Juru a Vajnorom uskladňovať víno v Bratislave, ale z konkurenčných dôvodov ho v meste nedovolila predávať. V 17. storočí mali v račianskom chotárí majetky viaceré rodiny a inštitúcie (Báthoryovci, Törökovci, Koloničovci, Erdödyovci, marianski paulíni, trnavskí jezuiti a neskoršie Pálffyovci). Obec mala už od 16. storočia vlastnú pečať. Z roku 1558 sa zachoval obraz malej pečate — sigly „’WS“ a pod nimi v renesančnom štíte skrížený kopáč a motyka. Erb Rače je na obecnej pečati, nachádzajúcej sa na liste zaslanej mestu Trnava 27. júla 1637. Predstavuje dva levy, ktoré prednými končatinami držia korunu s krížom.

Listina, ktorá zabezpečila Rači postavenie mestečka, sa nezachovala. Na základe poznatkov doterajšieho výskumu sa Rača prvý raz spomínala ako oppidum roku 1581, ked‘ krajinský sudca a gróf Mikuláš Báthory podľa svedectva bratislavskej kapituly dáva celý svoj majetkový podiel v mestečku Rača (in oppido Reche), patriaci k hradu Devín, Michalovi Bayovi, prefektovi hradu Devín. Portálny súpis z roku 1712 uvádza, že v obci bolo 131 sedliakov, 16 želiarov, ktorí vlastnili nielen domček, ale aj pôdu. Okrem toho dvaja želiari nemali nijaké vlastníctvo. Obyvatelia Rače chovali v tom čase 108 volov, 17 koní, 106 kráv a 84 býkov. Právo výčapu využívali Račania každý rok (pol roka predávali vo vlastnej réžii). Za tento ústupok museli každoročne dodať pre panstvo o 64 urien vína viac. Obec bola v tom čase v kritickej hospodárskej situácii, pretože kuruci ju celkom vyplienili. Račania im museli odovzdať 7000 urien vína. Okrem toho sa v obci a vo viniciach v jej okolí usadila cisárska armáda, čo rovnako nepriniesio obci osoh.

Cudzinci, najmä Bratislavčania, vlastnili alebo prenajímali v tom čase v račíanskom chotári veľkú časť vinohradov. Dlh obce, z ktorého mala platiť úroky, dosahoval roku 1712 výšku 1921 zlatých. Navyše 30. mája 1732 vypukol v obci požiar. Za obeť mu padlo nielen 93 domov, ale aj 7 ľudských životov. Zhorel aj kostol a farská kronika. Račianske víno malo v prvej polovici 18. storočia už veľmi dobrú povesť aj za hranicami Bratislavskej župy. Na svoje sudy vypaľovali vinári vlastné znaky, aby sa vyhli miešaniu vína s iným, menej kvalitným. Roku 1715 bolo v obecnom chotári asi 55 ha viníc. Polia a lúky predstavovali len asi 20 ha. Produkcia vína nebola však všade rovnaká a závisela od mnohých okolností (bonita pôdy, stupeň precíznosti jej obrábania a pod.). V Bratislave sa napríklad vedro vína (približne 62 litrov) vyrobilo v priemernom roku z úrody dvoch kopáčov viníc (1 kopáč asi 8 árov), v Rači z troch, v Devíne z jedného a vo Vajnoroch z dvoch kopáčov. V Rači sa okolo roku 1715 dorobilo ročne priemerne 450 vedier vína, t. j. asi 270 hektolitrov. Aj ceny vína boli rôzne. Vedro račianskeho vína stálo 2,25 zlatých, bratislavského vína 2 zlaté a devínskeho vína 1,50 zlatých.

Polovicu viníc v Rači vlastnili bratislavski mešťania.

27. júna 1767 dostali Račania dispozičné právo na známu červenú Frankovku, ktorá od tých čias neraz získala mnohé medaily, ceny a uznania na vinárskych výstavách a súťažiach. Urbársky súpis Rače z 21. apríla 1768 bol po tzv. tereziánskej urbárskej regulácii prvým komplexným súpisom obce. V rozsiahlej všeobecnej úvodnej časti obsahoval odpovede na všetky jestvujúce varianty vzťahu práv a povinností poddaných k zemepánovi a naopak. Zahrňoval celkove 275 daňových poplatníkov, rozdelených do troch kategórií. V prvej bolo 76 tzv. večných poddaných, druhú skupinu deputátnikov tvorilo 155 hofierov, ktorí mali domy a tretiu 44 hofierov (nájomcov), ktorí domy nemali. Súpis dobytka z 21. októbra 1821 uvádza tieto stavy: 99 volov, 429 kráv (najviac z obcí devínskeho panstva), 114 koní a 127 teliec.

V revolučných rokoch 1848-1849 Rača podporovala slovenské povstanie a postavila zo svojich obyvateľov celú stotinu dobrovoľníkov. V júni a júli roku 1849 sa obec a jej okolie stalo dočasne sídlom Slovenského dobrovoľníckeho zboru, ktorý do tých čias sídlil v Stupave. Dňa 30. júna 1849 navštívil zbor Ľudovít Štúr a M. M. Hodža. K dobrovoľníkom prehovoril Ľ. Štúr, a potom zložili vojenskú prísahu. Z tých čias pochádza významný dokument, datovaný v Rači 21. júna 1849, podľa ktorého majú odísť z Rače do horných krajov Slovenska dve stotiny dobrovoľníkov. V druhej polovici 19. storočia sa už značná časť obyva-teľov obce usilovala hospodáriť progresívnym spôsoborn rámcipoľnohospodárskych spolkov. Sledovali novinky z poľnohospodárstva, vinohradníctva a ovocinárstva. Ked‘ roku 1860 založili v Bratislave Poľnohospodársky spolok Bratislavskej župy, vstúpilo do neho aj 12 osôb z Rače.

V nasledujúcich rokoch postihlo obec niekoľko živelných pohrôm. Dňa 18. apríla 1861 vypukol požiar, pri ktorom zhorelo na dolnom konci obce 152 domov. Zbierka pre postihnutých vyniesla 3000 zlatých v striebre. V nasledujúcom roku boli v obci dva požiare. Druhému padla za obeť aj miestna škola. Na jej obnovenie požičal barón Névery obci 1000 zlatých v striebre bez úrokov.

22. novembra 1863 bola v obci slávnosť tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Osobne sa jej zúčastnil aj známy slovenský národovec Fr. V. Sasinek. Od tých čias sa račianski Slováci začali aktívne zúčastňovať na slovenskom národnom hnutí. Móric Alster bol stálym členom Matice slovenskej a zastával čestné miesto aj medzi slovenskými národovcami Bratislavskej župy.

Roku 1866 bolo v chotári Rače 817 katastrálnych jutár polí, 369 katastrálnych jutár lúk, 334 katastrálnych jutár pasienkov, 1539 katastrálnych jutár lesov, 537 katastrálnych jutár viníc a 69 katastrálnych jutár neproduktívnej pôdy, čo spolu predstavovalo 3665 katastrálnych jutár. Čistý výnos z nich bol 32 517 zlatých a 78 grošov. Kvalita pôdy bola priemerná (obsahovala veľa kremika). Stav dobytka z toho istého roku bol 60 koní, 100 volov, 400 kráv (najvíac zo všetkých prímestských obcí).

Obec mala v tom čase základnú školu s dvoma trieda, 114 žiakov a 107 žiačok učili dvaja učitelia. Podľa župnčho spravodaja bolo v tom čase v Rači 117 školopovinných žiakov a rovnaký počet školopovinných žiačok teda dochádzka bola takmer stopercentná. Roku 1870 mala Rača 2408 obyvateľov. Koncom leta 1873 vypukla v obci cholera. Trvala celý mesiac a vyžíadala si 130 obetí. Časté požiare podnietili roku 1882 obyvateľov obce k založeniu miestneho hasičského zboru. Roku 1880 mala obec 2582 obyvateľov (prírastok v desaťročí 1870-1880 bol 174 obyvateľov) a na domoch 394 popisných čísel. Plocha obrábaných vinohradov v obecnom chotárí predstavovala 552 katastrálnych jutár (o 15 viac ako roku 1866) a 1559 štvorcových siah. Ročná úroda vína v obci bola približne 20 000 vedier (okolo 11 320 hl).

Roku 1895 bola všeobecne zrušená výsada regálneho práva, ktoré zabezpečovalo právo výčapu.

Račianske víno, známe svojou kvalitou, stálo v tom čase o 1-2 zlaté za vedro viac ako ostatné vína z malokarpatskej oblasti. Račianskym vínom sa obyčajne zlepšovali iné vína, alebo sa predávalo ako dezertné. Roku 1890 zamoril celú malokarpatskú oblasť révokaz (fyloxéra). Do roku 1900 dosiahol severnú hranícu slovenských vinohradov. Nepomohli ani sírovodíkové injekcie ku koreňom viniča. Roku 1900 poklesla priemerná úroda z hektára vinice v Rači z pôvodných 20 hl na slabú polovicu.

Začiatok 20. storočia sa niesol v znamení stupňujúcej sa mad’arizácie. Vtedajší uhorský minister školstva gróf Apponyi, ktorý mal majetok v Eberharde (dnešné Malinovo), bol roku 1907 v Rači na krátkej návšteve. Miestny farár ho vítal po mad’arský, čo mu Račania veľmi zazlievali a spontánne odišli z jeho kázne. Za Slovenskú národnú stranu kandidoval vtedy Milan Ivanka, ktorý mal v obci značnú popularitu. Obyvatelia išli na voľby do Pezinka na viac ako tridsiatich slávnostne vyzdobených vozoch. Aj oni pomohli zvíťaziť slovenskému kandidátovi. Račania sa v tom čase snažili navštevovať významné roľnicke podujatia (výstavy, zjazdy a pod.), aby nestratili kontakt s poľnohospodárskou modernou. Roku 1908 sa napríklad traja občania zúčastnili v Budapešti na 1. zjazde slovenských roľníkov.

Prvá svetová vojna priniesla do obce biedu. Koncom vojny prišiel do Rače poslanec dr. Pavol Blaho. Po jeho zápalistom protivojnovom prejave sa na viacerých verejných príestranstvách obce objavili po domácky zhotovené letáky s heslom Račania nerukujte. Skončenie vinobrania sa v obci oddávna oslavovalo. Ešte pred prvou svetovou vojnou sa organízovali na Martina (11. novembra) zábavy, neraz sprevádzané aj krojovaným sprievodom. Po prvej svetovej vojne bývali už oberačkové slávnosti pravidelne so sprievodom. Z architektonických pamiatok si zaslúžia pozornosť dva kostoly (katolícky a evanjelický) a dve kaplnky (jedna je na miestnom cintoríne). Z profánnych stavieb sa zachovalo niekoľko kuriálnych domov (pôvodne ich bolo 12). Medzi najzachovalejšie patrí bývalá Koloničova kúría. V obci sa zachoval aj väčší počet klasických vinohradníckych domov, starších ako dve storočia. Majú pekné vchody tzv. žudrá (výpustky).

Po prevrate bola v Rači okrem základnej školy aj Ludová škola hospodárska, ktorú navštevovalo napríklad v školskom roku 1922/23 111 žíakov. Investície na školstvo boli však stále nedostatočné. Napríklad roku 1928 mala obec 3200 obyvaterov a z celkového obecného rozpočtu 187 768 Kčs sa pamätalo na školstvo len sumou 4320 Kčs. Po rokoch vojny bola 4. apríla 1945 oslobodená spolu s Bratislavou aj Rača. V obci začal pulzova pokojný mierový život a 1. apríla 1946 sa stala súčasťou Veľkej Bratislavy.