Bratislava – hlavné mesto Slovenskej republiky je od 1. júla 2016 hlavným mestom Európskej únie, pretože Slovensko prebralo predsedníctvo v EÚ. Pozornosť takmer celého sveta je tak na 6 mesiacov sústredená na krásavicu pri Dunaji.  

Z hlbokej histórie

Mesto a priľahlé okolie sa nachádza v priestore, ktorý patrí medzi významné dejinné križovatky v strednej Európe. Už od dávneho praveku bolo vyhľadávaným priestorom, kde sa križovali obchodné cesty a sídlom obyvateľstva mnohých kultúr. Trvalé osídlenie je datované  do mladšej doby kamennej. Stopy po pobyte človeka dnešného typu sú doložené ešte skôr. Výraznejšie nabral bratislavský územný priestor na svojom význame v dobe bronzovej (23. – 8. stor. pred Kristom) a v staršej dobe železnej (7. – 5. stor. pred Kristom). Keltský kmeň Bójov si tu v 2. stor. pred Kristom vybudoval opevnené mocenské centrum – opidum. Ich pôsobenie sa preslávilo aj razením mincí, z ktorých najznámejšie sú zlaté statéry s nápisom Biatec. Na prelome letopočtov strategický priestor vyťažovali aj starí Rimania. Vybudovali tu vojenské tábory, ktoré boli aj hospodárskymi strediskami. Azda najdôležitejším sa stal tábor Gerulata na území terajšej mestskej časti Rusovce.

 
Prvý štátny útvar Slovenov – Slovákov

V období sťahovania národov, najneskôr v 6. storočí po Kristovi, prišli na územie Slovenska Sloveni. Neskôr pod vedením franského kupca Sama vznikla v roku 623 Samova ríša – kmeňový zväz Slovenov a  bratislavský územný priestor mohol byť jeho významnou súčasťou. So vznikom Samovej ríše často dochádzalo k nájazdom kočovných Avarov. Po Samovej smrti v roku 658 sa kmeňový štátny útvar rozpadol. Južné územia Slovenska opäť atakovali Avari. Neskôr ich porazil franský panovník Karol Veľký. Následným spájaním kniežatstiev vznikol okolo roku 833 nový štátny útvar – ríša Slovenov, ktorú niektorí historici označujú za Veľkú Moravu. Podľa najnovších výskumov opierajúcich sa o vatikánsky archív, ktorý nikdy nevyhorel, toto označenie nie je správne. Na žiadosť kniežaťa Rastislava prichádza na vtedajšie územie v roku 863 po Kristovi misia učiteľov kresťanskej viery – solúnsky bratia Konštantín a Metod, ktorých vyslal  byzantský cisár Michala III. Od tohto dátumu môžeme hovoriť o vzniku novej cirkevnej provincie, nového štvrtého liturgického jazyka a výraznom rozšírení kresťanskej viery do strednej Európy. V ríši sa počas jej existencie nachádzali dve významné aglomerácie s centrálnymi hradiskami. Dokazuje to aj písomná zmienka z roku 864 vo Fuldských análoch o hrade Devín /Dowina/ ako o silnej pohraničnej pevnosti. Práve na Devíne uzavrel vtedajší panovník Rastislav prímerie s franským vládcom Ľudovítom Nemcom, ktorý Devín obliehal. Ďalšie významné slovenské opevnené centrum sa nachádzalo na bratislavskom hradnom vrchu, pod ktorým bolo viacero osád a sídlisk. Neskôr tvorili základ stredovekého mesta.

Najväčšia rozkvet za kráľa Svätopluka

Sláva ríše Slovenov vyvrcholila počas expanzívnej vlády najvýznamnejšieho panovníka tohto štátneho útvaru – kráľa Svätopluka. Začiatok jej postupného zániku sa spája aj s prvou písomnou zmienkou o Bratislave v Salzburských letopisoch z roku 907, keď sa pravdepodobne pri centrálnom hradisku (dnešný bratislavský hrad) odohrala veľmi krutá bitka medzi maďarskými bojovými skupinami a bavorským vojskom. Maďari v nej zvíťazili a kvôli nejednotnosti Slovenov definitívne začali obsadzovať aj východnú časť ríše – Nitrianske kniežatstvo.

Pohnutý stredovek

Na prelome 10. a 11. storočia vznikol nový právny útvar Uhorský štát a do čela sa postavil prvý kráľ Štefan I. (1001-1038). Bratislava sa stala dôležitým hospodárskym a správnym centrom krajiny. Popri výhodách z významného postavenia s mestom priamo súviseli aj mnohé nepríjemné udalosti. V okolí mesta sa odohrali viaceré vojenské bitky. Z dochovaných záznamov vieme, že už v roku 1042 nemecký kráľ Henrich I. zničil Bratislavu. Ďalšie vojenské zásahy mesto postihli medzi rokmi 1074 a 1077 v súvislosti so sporom o uhorský trón. Bratislava sa 2. júla 1271 stalo svedkom podpísania tzv. prvého Bratislavského mieru medzi uhorským kráľom Štefanom V. a českým kráľom Přemyslom Otakarom II. V roku 1291 mesto získalo rozsiahle kráľovské výsady, ktoré ho zaradili medzi významnejšie centrá vtedajšej Európy. Významným medzníkom bolo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského na prelome 14. a 15. Storočia. Panovník potvrdil staršie donácie a výsady udelené ešte Arpádovcami a Anjouovcami. S novými privilégiami sa Bratislava vypracovala na popredné spoločensko-hospodárske centrum v Uhorsku. Žigmund vydal v roku 1405 dekrét, ktorým Bratislavu zaradil medzi slobodné kráľovské mestá. V roku 1434 udelili mestu erbovú listinu s právom používať znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách. Rozhodnutím kráľa Mateja Korvína 29. mája 1465 založili v Bratislave prvú univerzitu v Uhorsku – Academiu Istropolitanu, ktorá pôsobila viac ako 20 rokov.

Korunovačné mesto uhorských kráľov

Ďalší veľký prelom v dejinách mesta nastal v 16. storočí. Príčinou bola neúspešná bitka s Turkami pri Moháči, pri ktorej v roku 1526 zahynul mladý uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Za nového kráľa bol aj veľkým napriek ambíciám Jána Zápoľského a odporu časti uhorskej šľachty na zasadnutí vo františkánskom kostole v Bratislave zvolený Ferdinand Habsburský. Nárok Habsburga na trón do určitej miery zaručovala aj tzv. Bratislavská zmluva. V nej išlo o dohodu z roku 1491 medzi Maximiliánom Habsburským a uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským o nástupníctve Habsburgovcov na uhorský trón v prípade vymretia rodu Jagelovcov. Turecká hrozba po moháčskej bitke sa stala mimoriadne aktuálnou. Maďarská šľachta utekala na terajšie územie Slovenska, kam sa sťahovali i krajinské úrady. Postupu Turkov nevedeli zabrániť. V roku 1530 Turci priamo ohrozovali aj Bratislavu a čiastočne ju poškodili delostreľbou. Po obsadení hlavného mesta Budína maďarská a uhorská šľachta, svetskí aj cirkevní hodnostári hľadali útočisko na sever od Dunaja a čo najbližšie k Viedni, k sídlu cisára a kráľa Ferdinanda.

Potvrdená strategická poloha

Priaznivá poloha a relatívna bezpečnosť Bratislavy ju predurčili k tomu, aby sa stala hlavným mestom Uhorska. Rozhodol o tom uhorský snem na svojom zasadnutí roku 1536. Bratislava sa odvtedy  stala snemovým mestom kráľovstva a korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny. V rozpätí rokov 1536-1830 bolo v Dóme sv. Martina korunovaných jedenásť uhorských kráľov a osem kráľovských manželiek. V roku 1626 sa Bratislava stala svedkom podpísania druhého Bratislavského mieru medzi Habsburským cisárom Ferdinandom II. a vodcom protihabsburských povstalcov Gabrielom Bethlenom. V priebehu celého 18. storočí mesto rozkvitalo. Stalo sa najväčším a najvýznamnejším mestom Uhorska. V tomto období boli postavené mnohé honosné paláce šľachty, stavali sa kostoly, kláštory, prestaval a rozšíril sa hrad, vyrastali nové ulice a počet obyvateľov sa strojnásobil. pripravil Štefan Dlugolinský