Dejiny Slovákov by boli neúplne a nemysliteľné bez dejín Slovákov žijúcich vo svete. Dnes Slovákov vypátrame takmer na všetkých kontinentoch. Jednoznačne najviac zahraničných Slovákov nájdeme na severoamerickom kontinente. V minulosti Slováci masívne odchádzali z materskej krajiny a to z rôznych dôvodov. Medzi najvážnejšie dôvody patrili maďarizačný útlak, sociálne a aj politické problémy v mnohonárodnej monarchii Rakúsko – Uhorska.
V roku 1952 Slovenská liga otvorila vo Washingtone informačnú kanceláriu. Vedením kancelárie poverila slovenského emigranta a diplomata Jozefa Mikuša. Tak isto sa pričinila aj o založenie významného slovenského ústavu v Clevelande. Samotný ústav je úzko spätý s takými menami ako boli A. Pír, M. Šprinc, F. Hrušovský, J. Cincík, K. Strmeň, či opátom Kojišom alebo Kovaľom. Po nastolení totalitnej moci a jej ukotvení v povojnovom Československu Slovenská liga v Amerike pozorne sledovala totalitný režim a pomery v starej vlasti. Svedčia o tom mnohé memorandá vydané aj v súvislosti s udalosťami v Maďarsku v roku 1956. Rázne sa postavila aj proti prenasledovaniu kňazov a rehoľníkov, či obyčajných veriacich. V apríli 1963 SLvA usporiadala v hlavnom meste Washington konferenciu pri príležitosti výročia príchodu Cyrila a Metoda do Nitrianskeho kniežatstva na pozvanie kniežaťa Rastislava. Okrem iného založila aj Fond slobody za účelom podpory národno-kultúrnych aktivít. V máji 3. až 5. v roku 1964 rokoval 39. Kongres Slovenskej ligy v Amerike a podporil politický program samostatnosti Slovenska. Liga sa nevzdávala a vo svojom primárnom cieli pokračovala aj naďalej.
Okupácia Československa vojskami Waršavskej zmluvy
Dňa 21. augusta 1968 Československo obsadili vojská Waršavskej zmluvy. Stalo sa tak z politických dôvodov, pretože v krajine silneli požiadavky na iný socializmus, a to socializmus s ľudskou tvárou, ktorého reprezentantom sa stal Slovák Alexander Dubček. Nový predstaviteľ Komunistickej strany Československa, po prvý raz zo Slovenska, prišiel do Prahy uskutočniť reformu skosnateného sovietskeho modelu ekonomického a politického riadenia štátu. Žiaľ, nepochodil. Ukrajinec Brežnev, ktorý stál na čele Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, spoločne s Honeckerom z NDR, Kádarom z Maďarska, Gomulkom z Poľska, či Živkovom z Bulharska sa stretli a dohodli vojenské obsadenie Československa. Ešte predtým politici adresovali počas rokovaní a schôdzok vedúcich predstaviteľov štátov Varšavskej zmluvy v priebehu roku 1968 československým predstaviteľov viacero varovaní, aby zmenili vnútropolitickú líniu. Keďže k tomu československé vedenie nepristúpilo, rozhodli sa zvrátiť vývoj vojenským postupom, hoci československé vedenie nikdy nespochybňovalo kľúčové komunistické tézy ako spojenectvo so Sovietskym zväzom v rámci RVHP a Varšavskej zmluvy, či vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti v zmysle platnej ústavy.
Okupácia sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu sa jej zúčastnili aj jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Celková sila inváznych vojsk bola 27 divízií, čo predstavovalo vyše 500 000 vojakov a asi 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Sovieti si ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývací list podpísaní niektorými dogmatickými československými komunistami, v ktorom títo žiadali „bratské socialistické štáty“ o pomoc proti „kontrarevolúcii“ a za udržanie socializmu v Československu. Vedenie KSČ však vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie onačilo obsadenie ako vojenskú okupáciu a porušenie medzinárodného práva. Hoci možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo, na mnohých miestach sa spontánne postavili neozbrojení ľudia do cesty tankom vojsk Waršavskej zmluvy.
Snažili sa ich zastaviť alebo aspoň spomaliť ich postup strhávaním orientačných tabúľ či názvov ulíc. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli aj mnohé obete na ľudských životoch. Podľa najnovších výskumov v dôsledku okupácie v Československu zahynulo najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku, ďalšie stovky boli ťažko zranené. Okupácia zastavila proces demokratizácie a cielene odštartovala normalizáciu, ktorá zrušila všetky výdobytky tzv. socializmu s ľudskou tvárou, ktorej autorom bol Alexander Dubček. Počas vpádu a okupácie vojskami paktu SLvA zorganizovala mnohé protestné a objasňujúce akcie. Čestný predseda Peter Hletko na zjazde Demokratickej strany USA už 23. augusta 1968 odsúdil okupáciu a žiadal samostatnosť pre Slovensko. Už v čase prvých dní okupácie Slovenská liga v Amerike očakávali veľké množstvo politických utečencov z rodnej vlasti. Pod vedením predsedu Eduarda Behunčíka založili Americký fond na podporu pre slovenských utečencov.
Liga bola pri vzniku Svetového kongresu Slovákov
V dňoch 19. až 21. júna 1970 bol založený na ustanovujúcom zhromaždení v americkom New Yorku Svetový kongres Slovákov. Jeho prvým predsedom sa o rok neskôr stal kanadsko-slovenský podnikateľ Štefan Bohuslav Roman. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 sa slovenskí emigranti pokúsili vytvoriť spoločnú organizáciu rôznych slovenských krajanských spolkov, ktorá by sa zasadzovala za oslobodenie Československa spod komunizmu a sebaurčenie Slovenska v rámci Československa. Podarilo sa to 19. júna 1970 zoskupeniu okolo slovensko-kanadského multimilionára Štefana Boleslava Romana. V nasledujúcom roku na stretnutí Svetového kongresu Slovákov v kanadskom Toronte bol Roman zvolený za jeho predsedu. Do vedenia sa dostali aj Dušan Tóth, Eugen Löbl a Jozef Marián Kirschbaum. Štefan Roman bol kľúčovou osobnosťou Slovákov v slobodnom svete. Pod jeho vedením sa uskutočnili generálne zhromaždenia SKS v Ríme a Washingtone, osobitná politická recepcia v budove Senátu USA, prijatie delegácie SKS v Európskom parlamente, účasť SKS na ”Európskych dňoch” organizovaných Paneurópskou úniou atď.
Z jeho iniciatívy SKS odoslal niekoľko významných memoránd kľúčovým politickým miestam prezidentovi Spojených štátov amerických, dvom helsinským konferenciám (1977 v Belehrade a 1980 v Madride), ďalej Organizácii Spojených národov, kanadskej vláde a Vatikánu. Všetky akcie zabezpečil aj finančne. Zamatovú revolúciu v bývalom Československu v roku 1989 SKS privítal. Ďalší predseda kongresu Dušan Tóth, ktorý bol do tejto funkcie zvolený po náhlej smrti (23. marca 1988) Štefana Romana, však nepodporoval snahy o osamostatnenie Slovenska a preto v máji 1990 prevzal vedenie kongresu Marián Šťastný, hokejová hviezda, autor myšlienky Sviečkovej manifestácie a zástanca samostatného Slovenska. Helen Romanová-Barberová, dedička Romanovho obchodného impéria bola týmto rozhodnutím zdesená, pretože zakladateľ kongresu snahy o osamostatnenie Slovenska nepodporoval. Rodina sa od kongresu dištancovala a zastavila jeho finančnú podporu. Odvtedy činnosť kongresu začala postupne stagnovať. Časť členov nespokojných s činnosťou kongresu pod vedením ďalšieho jeho predsedu Leopolda Danihelsa sa rozhodla pre vytvorenie inej organizácie Slovákov. Odčlenením od pôvodného Svetového kongresu Slovákov vznikol v júli 1996 v americkom Chicagu samostatný Svetový kongres zahraničných Slovákov. V októbri 1996 sa predsedom Svetového kongresu Slovákov stal Paul Rusnak.
Vo februári 1998 vznikla v nemeckom Mníchove Európska rada Svetového kongresu Slovákov. Ustanovili ju delegáti z 21 slovenských spolkov a združení z jedenástich štátov Európy ako vrcholný orgán slovenských organizácií z európskeho zahraničia. Jej prezidentom sa stal Peter Karol Virsík. Neskôr vzniklo v roku 2002 Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ), pričom nadviazalo na staršie existujúce zoskupenia, ktoré sa predtým schádzali v rámci Svetového kongresu Slovákov, ktorý bol politickou organizáciou usilujúcou o demokratický režim a zvrchovanosť na Slovensku. Naproti tomu SZSZ je širšou a v princípe apolitickou organizáciou, ktorá sa usiluje najmä o propagáciu a uchovávanie slovenskej identity vo svete. Združuje vyše 100 spolkov a inštitúcií v 23 krajinách na všetkých kontinentoch.
Ďalšie roky pôsobenia ligy
Liga aj v nastávajúcich rokoch intenzívne pracovala nielen pre amerických Slovákov, ale aj pre trpiaci národ v starej vlasti. V roku 1972 založila vo Washingtone Inštitút etnických štúdií a v roku 1976 z príležitosti 200. výročia USA vydala publikáciu Slovaks in Amerika a jubilejné medaily s podobizňami veľkých Slovákov v USA – majora Jána Ladislava Polereckého a Eugena Čerňana, posledného človeka, ktorý stál na povrchu Mesiaca. Z dobových materiálov pripravil Štefan Dlugolinský
