Dňa 10. júla 1931 sa v liptovskej dedinke Hybe narodil herec, zaslúžilý umelec Ivan Rajniak. Prirodzená hravosť a zmysel pre jemný vtip priviedli I. Rajniaka k divadlu už v jedenástich rokoch. V rovnakom veku si zahral v dokumentárnom filme Leto pod Kriváňom (1943). Túžba po profesionálnom herectve ho doviedla do Bratislavy, kde v rokoch 1952-1957 študoval na Vysokej škole múzických umení.
V divadle a postupne i vo filme sa uplatnil najmä v postavách prostých ľudí, dedinčanov zrastených s prírodou a jej zákonmi, pri ktorých naplno využil svoju rodnú liptácku slovenčinu. Ivan Rajniak bol dlhoročný člen Činohry Slovenského národného divadla a tvorca mnohých filmových i televíznych postáv. Do rodného kraja sa počas života veľmi rád a často vracal. V 60. a 70. rokoch 20. storočia bol jedným z najobsadzovanejších slovenských hercov v televízii a vo filme. Po roku 1989 upadol do zabudnutia a utiahol sa do súkromia. Bolo o ňom známe, že mal rád hory a bol náruživým poľovníkom. Začínal ako herec v Štátnom divadle v Košiciach, kde strávil roky 1957-1966. V metropole východného Slovenska vytvoril základné postavy svetového divadla (Hamlet, Rómeo). V roku 1966 sa stal členom Slovenského národného divadla, v ktorom pôsobil 33 rokov. Herecké majstrovstvo Ivana Rajniaka často využíval aj rozhlas, film a najmä televízia.
S jeho tvárou sa možno stretnúť v mnohých televíznych filmoch Tri gaštanové kone (1966), Málka (1968), Medená veža (1970), Orlie pierko (1971), Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976), Červené víno (1976), Jedenáste prikázanie (1977), Maškaráda (1981), Husiarka a kráľ (1983), Dedova truhlica (1984), Hriech (1986), Zuzanka Hraškovie (1991), Študent (1997) a iné. Zahral si aj v televíznych seriáloch Vivat Beňovský (1975), Bakalári (priebežné účinkovanie, 1980), Na baňu klopajú (1980), Lekár umierajúceho času (1983), Povstalecká história (1984), To je váš prípad, Šetaffy (1985), Okná dokorán (1986). Najviac asi utkvel v pamäti divákov ako Valér z filmov Martina Hollého, Medená veža a Orlie pierko. To bola úloha, ktorá mu sedela ako uliata. Stvárnil totiž človeka jemu blízkeho, milujúceho prírodu, chlapa, ktorý zrástol s tatranskými vrchmi a dolinami. Neprekonaná a v zlatom fonde Slovenskej televízie zapísaná zostane aj Rysavá jalovica, kde Rajniak neopakovateľne stvárnil kmotra Trnku a Jozef Kroner kmotra Krta. Toto je lahôdkou aj po celých desaťročiach a pravidelne si ju na Vianoce vychutnáva množstvo divákov.
Zo súkromia veľkého herca
Trápilo ho, že sa s manželkou Magdou, bývalou baletkou, nedočkal potomka. Problém sa pokúsil riešiť iným partnerským vzťahom, ale aj ten stroskotal. S kolegom a kamarátom Ivanom Mistríkom mal spoločného démona. „Alkoholikom sa stal zo slušnosti,“ povedal o ňom režisér Martin Hollý. „Všade, kde vstúpil, si ho chceli uctiť a on nemohol odmietnuť.“ Bolesť hasil alkoholom, ktorý ho telesne i duševne ničil, až napokon zomrel ako chorý, smutný človek. No spomienka na nenapodobiteľné herectvo vďaka jeho sile a presvedčivosti zostala. „Je mi za ním smutno, veľmi mi chýba,“ vyznáva sa jeho herecký kolega Leopold Haverl. „Mali sme mnohé spoločné záujmy – poľovníctvo, hory, filozofiu, kultúru… Keď som sa presťahoval do novej šatne v novostavbe SND, jeho portrét od istého výtvarníka som si zavesil na stenu. Ivan ten portrét nemal rád, dostal ho k päťdesiatke, ale vyzeral na ňom veľmi staro. ‚Pozri sa, Hafi,‘ hovorieval, ‚ako ma to hovädo nakreslilo. Veď som tam starý!‘ Nechcel zostarnúť a hádam sa mu to aj podarilo. Zomrel skôr, ako by si uvedomil, že odchádza.“ Po šesťdesiatke ho však začali trápiť žalúdočné vredy, schudol a mal menej síl. Ale nedával to najavo. Každú rolu, či už veľkú, alebo malú si vážil. Už ťažko chorý svoje posledné predstavenie Čechovov Višňový sad a potom prestal vychádzať z domu. Manželka ho opatrovala a večer chodila ešte pracovať do divadla. No hoci mu nosila pozdravy a pozvania od kolegov, on ich ignoroval. Stratil vôľu žiť. „Dva roky som sa dívala na to, ako mi Ivan odchádza. Keď zoslabol a nemohol sa veľmi hýbať, akoby stratil dôvod bojovať. On, ktorý každú voľnú chvíľu využil na to, aby sme zbalili tašky a náhlili sa na našu chatu, aby sa znova vrátil na svoj rodný Liptov, zrazu musel ostať zatvorený v byte. Posledný rok už iba ležal. Málo rozprával,“ spomínala na smutné chvíle M. Rajniaková. Z poslednej operácie žalúdka sa už domov nevrátil. Ivan Rajniak do hereckého neba odišiel 23. februára 1999.
