Oblasť Španielska, ktorá sa dnes nazýva Galícia, dostala svoje meno od Gallaeci, keltského národa, ktorý žil v poslednom tisícročí pred naším letopočtom na severe rieky Douro. Poľská a Ukrajinská Galícia dostala názov regiónu od stredovekého mesta Halych a bola prvýkrát spomenutá v uhorských historických kronikách v roku 1206 ako Galiciæ. Východná časť regiónu bola pod kontrolou stredovekého Kráľovstva Galícia-Volyň (Haličsko-volynské kniežatstvo), kým nebola v roku 1352 pripojená k Poľskému kráľovstvu a stala sa súčasťou Rusínskeho vojvodstva. Počas rozdelenia Poľska bola začlenená do korunnej zeme Rakúskej ríše – Kráľovstva Halič a Lodoméria. Pôvod názvu Halych je pravdepodobne zo slova „halka“ (vrana/krkavec). V ruštine sa nepoužíva písmeno pre hlásku „H“ a namiesto nej sa píše „Г“. Ukrajinčina dnes rozlišuje „Г“ (h) a „Ґ“ (g) ,takže pôvodne „Halych“ (s /h/) je v ukrajinčine presné. V starších textoch (a v ruštine) sa používa „Галич“ – Galich, čo spôsobilo rozdielne prepisy v latinčine.

Z hlbokej histórie

V 6. storočí územie osídlili Slovania. V 9. storočí bolo územie súčasťou Veľkej Moravy. V 10. storočí sa Halič stala súčasťou Poľska, východná Halič od roku 981 súčasťou Kyjevskej Rusi (historická zmienka k roku 981, že vládca Kyjevskej Rusi dobyl Červenú Rus). Východná Halič v rokoch 1018 – 1031 dočasne znovu pripadla Poľsku. Od roku 1144 do 1352 (iné zdroje od roku 1087) tu ako nástupca Kyjevskej Rusi existovalo rusínske Haličské kniežatstvo, asi od roku 1200 spojené s Volynskom do Haličsko-volynského kniežatstva, ktoré bolo 1253 – 1340 vazalským štátom Zlatej hordy Mongolov. V tomto období sa hlavným mestom stal Ľvov namiesto mesta Halič a pápež vyhlásil Haličsko-volynské knieža za „kráľa Rusi“. V roku 1387 (iné zdroje 1340 – 1349) bola východná Halič pripojená k Poľskému kráľovstvu (resp. jeho časti zvanej Malopoľsko).

Roku 1772 tzv. prvým delením Poľska pripadla východná Halič Rakúsku a roku 1795 tzv. tretím delením Poľska Rakúsko získalo aj západnú Halič. Roku 1809 Rakúsko Halič stratilo, ale znovu ju získalo okrem (Krakova do roku 1846) Viedenským kongresom roku 1815. Halič bola jednou z najzaostalejších poľnohospodárskych oblastí monarchie. Prevažovali veľkostatky a roľníci masívne emigrovali, lebo im zvyšná drobná pôda nestačila. V roku 1846 vypuklo haličské roľnícke povstanie proti šľachte koordinované s poľským povstaním za národné oslobodenie z Krakova. Následkom tohto povstania a revolúcie 1848 Viedeň v tejto oblasti zrušila nevoľníctvo. Po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867) dostali Poliaci a Rusíni v tejto oblasti širokú politickú a kultúrnu autonómiu, za čo Viedeň dostala podporu haličských statkárov. Na začiatku 20. storočia bola Halič dokonca strediskom poľskej a ukrajinskej (rusínskej) opozície proti rusifikačným snahám vlády v Petrohrade.

V novembri 1918 tzv. Ukrajinská národná rada vyhlásila vznik Západoukrajinskej ľudovej republiky, no vojská vznikajúceho poľského štátu túto republiku rýchlo zlikvidovali a pripojili celú Halič k Poľsku. V rokoch 1918 – 1939 bola Halič súčasťou Poľska. Dochádzalo k útlaku Rusínov a Ukrajincov. Od roku 1945 je Halič rozdelená medzi Poľsko a Ukrajinu.

Najvýznamnejším mestom Haliča bol Krakov. Medzi rokmi 1815 – 1846 bol Krakov spolu s priľahlým okolím nezávislou republikou s názvom (Krakovská republika). V roku 1846 sa Krakovská republika stala súčasťou Rakúskeho cisárstva a bola včlenená do Haliče. Hlavným mestom rakúskej provincie bol Ľvov (poľ. Lwów; nem. Lemberg; ukr. Львів – Ľviv) v súčasnej západnej Ukrajine.

V 19. storočí tvorili viac ako 50 % Haličanov poľskí katolíci (tvorili väčšinu na západe a 1/3 na východe – dnes súčasť Ukrajiny). 40 % obyvateľov boli Ukrajinci (Rusíni), z ktorých väčšina boli gréckokatolíci. 10 % obyvateľstva tvorili Židia a v mestách žili aj Nemci. Počas 2. svetovej vojny ukrajinskí banderovci vyvraždili viac ako 100 tisíc Poliakov. Po 2. svetovej vojne, keď sa hranice Ukrajiny (ešte ako súčasti ZSSR) posunuli na západ, došlo k presunu poľského a ukrajinského obyvateľstva medzi Poľskom a ZSSR. Židia boli cez druhú svetovú vojnu takmer úplne vyvraždení.