Problematike vzniku a úlohe šľachty v stredoveku sa v slovenskej historiografii venovala iba okrajová pozornosť, pretože táto výsadná vrstva spoločnosti sa považovala za cudzorodý element v lone slovenského ľudu. Aj formovanie slovenského etnika sa prezentovalo ako len plebejská záležitosť, na ktorom sa nezúčastňovali vyššie spoločenské vrstvy. Podrobné skúmanie uvedenej problematiky však svedčí o tom, že Slováci v procese etnogenézy prešli rovnakým vývinom ako všetky okolité národy. Na tomto procese, najmä v období včasného stredoveku, participovala aj vedúca vrstva (rodiaca sa šľachta) domáceho pôvodu.
Počiatky formovania šľachty spadajú už do predveľkomoravského obdobia a oprávnene sa spájajú s budovaním Nitrianskeho (Pribinovho) kniežatstva ako dokázateľne prvého štátneho útvaru naddunajských Slovenov. Proces budovania štátu sa nezaobišiel bez násilia vládnucej dynastie voči svojim susedom. Predkovia kniežaťa Pribinu využili porážku Avarov, ktorú im v poslednom decéniu 8. storočia uštedril franský kráľ Karol Veľký a jeho syn Pipin. Pomocou ozbrojenej družiny sa veľmi rýchlo vysporiadali so slabnúcou avarskou mocou a v krátkom čase vytvorili na juhozápadnom Slovensku teritoriálny základ Nitrianskeho kniežatstva. Jeho mocenským a hospodárskym centrom sa stala Nitra. Vrstvu družinníkov tvorili profesionálni bojovníci. Ich pôvod bol rôzny. Väčšina z nich iste pochádzala z prostredia bývalých príslušníkov kmeňovej aristokracie, loajálnych voči panujúcemu kniežaťu. Časť družinníkov mohla pochádzať aj z prostredia slobodného prostého obyvateľstva. Z nich si knieža vyberal jednotlivcov verných vládnucej dynastii s nadpriemernými vojenskými schopnosťami. Príznačné pre proces vytvárania štátu je aj budovanie územnej organizácie, ktorej základom sa stali opevnené hradiská a k nim prislúchajúce hradské obvody. Časť družinníkov bola potom dislokovaná na týchto hradiskách, kde v mene kniežaťa zaisťovala správu zvereného teritória a vyberanie dohodnutého tribútu.
Expandovanie Slovenov
Nitrianski Sloveni na čele s Pribinom začali veľmi skoro expandovať najmä na východ a juhovýchod, kde sa ich snahy nestretali s vážnejším odporom. Pribina si približne v polovici 20. rokov 9. storočia vzal za manželku kresťanku z Bavorska z rodu Wilhelmovcov a súhlasil s kristianizáciou svojej dŕžavy. Vyvrcholením týchto snáh bolo vybudovanie prvého kresťanského chrámu v Nitrave a jeho slávnostné vysvätenie salzburským arcibiskupom Adalrámom roku 828. Prirodzený proces budovania vlastnej štátnosti prerušil neočakávaný vpád Mojmíra I. zo susedného staromoravského kniežatstva okolo roku 833. Po prehratom zápase bolo knieža Pribina nútené opustiť aj s väčšou časťou svojej družiny vlastnú krajinu a hľadali pomoc u Frankov.1 Časť príslušníkov nitrianskej vedúcej vrstvy loajálnej voči Moravanom zostala na svojich miestach. Kľúčové pozície v anektovanom Nitrianskom kniežatstve však získali Mojmírovi verní družinníci. Moravania však v zásade nemenili staršie územnosprávne štruktúry vytvorené ešte v časoch Pribinu a jeho predchodcov. Dokonca aj Nitrianske kniežatstvo nestratilo úplne svoju individualitu a stalo sa údelom v panujúcom rode Mojmírovcov. V období trvania Veľkej Moravy a najmä v časoch vlády kráľa Svätopluka (871 – 894) vyvrcholil hospodársky i mocenský vzostup tunajšej slovienskej spoločnosti. Počet príslušníkov Svätoplukovej vojenskej družiny sa niekoľkonásobne zvýšil a aj ich výzbroj dosiahla vysoký štandard. Správu rozsiahlej dŕžavy zabezpečovali Svätoplukom menovaní župani, ktorí disponovali vlastnými bojovníkmi sídliacimi na strategických miestach jeho ríše. Veľký teritoriálny rozsah Veľkej Moravy a vnútorné dynastické rozbroje medzi Mojmírom II. a jeho mladším bratom Svätoplukom II. výrazne oslabili Veľkú Moravu. Štátna moc sa potom zrútila pod dvojnásobným tlakom zo strany Bavorov a najmä novoprišlého kmeňového zväzu starých Maďarov. Predstavitelia dynastie Mojmírovcov a väčšina ich družiny zahynuli v boji so starými Maďarmi, ktorý sa odohral pravdepodobne v Zadunajsku.
Ďalšie osudy po bitke pri Bratislave
Nemalý podiel na deštrukcii centrálnej štátnej moci mali aj predstavitelia niektorých regionálnych mocných rodov (starej aristokracie), ktoré si udržali významné postavenie a zrejme aj svoje majetkové domény aj v období vrcholného rozmachu Veľkej Moravy. Nie všetci boli začlenení do kniežacej družiny, a preto časť z nich zrejme bez vážnejšej ujmy prežila strašnú porážku veľkomoravskej vojenskej moci rokoch 905 – 906. Časť tejto veľkomoravskej aristokracie využila zmenenú situáciu a začala sa otvorene spájať s bojovnými Maďarmi. Spoločne s nimi sa zúčastňovali na koristníckych výpravách do západnej Európy. Spojenectvo s Maďarmi im umožnilo prežiť a udržať si aj isté mocenské pozície na území Slovenska, ktoré ešte nebolo trvalo zaujaté Maďarmi, ale tvorilo iba ich záujmovú sféru.
Svedčia o tom napokon aj archeologické nálezy staromaďarských jazdeckých hrobov z prvej polovice 10. storočia. Z ich rozmiestnenia vyplýva, že strážne osady neprekročili na severe líniu Bratislava – Trnava – Hlohovec – Nitra – Levice – Lučenec – Moldava nad Bodvou – Trebišov. Na sever od tejto línie sa zachovala nielen staršia sídlisková štruktúra, ale aj územnosprávna organizácia, na čele ktorej stáli domáci veľmoži. Hypotézu o existencii miestnej slovenskej vedúcej vrstvy po páde Veľkej Moravy vyslovil už dávnejšie Daniel Rapant. Z jeho strany išlo skôr o intuíciu, pretože začiatkom 50. rokov tohto storočia sa nemohol pri svojom tvrdení oprieť o žiaden konkrétny historický ani archeologický údaj. Až systematické výskumy veľmožských dvorcov v Ducovom pri Piešťanoch a neskôr aj v Nitrianskej Blatnici, ktoré realizoval v priebehu 70. rokov Alexander Ruttkay, jednoznačne potvrdili staršiu Rapantovu hypotézu. Zároveň spresnili aj chronológiu postupného začleňovania územia juhozápadného Slovenska do organizačného rámca rodiaceho sa uhorského štátu. / pokračovanie nabudúce /
Prof. PhDr. Ján Lukačka, CSc., Historický odbor Matice slovenskej
