Prvého septembra pred 33. rokmi dostalo Slovensko ústavu skôr ako štátnosť, čo bol bezpochyby prezieravý politický čin. Samotnému hlasovaniu o prijatí základného zákona štátu predchádzali napínavé historické okamihy.

Je ústavou písanou, pretože sa skladá z viacerých ústavných zákonov, ktoré na seba vecne a časovo nadväzujú. Rigidnou je preto, že na jej prijatie či zmenu je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (na rozdiel od nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov potrebných na prijatie obyčajného zákona). Polylegálnou je preto, lebo ústavná matéria je tvorená a rozptýlená do viacerých právnych dokumentov. Právnou ústavou je preto, že sa v Slovenskej republike aj skutočne uplatňuje a skutočný právny stav zodpovedá ústave. Unitaristický charakter je vyjadrený v čl. 3 ods. 1, ktorý ustanovuje, že územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné. Demokratický charakter je upravený najmä v čl. 1 a čl. 2 (Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.). Republikánsky charakter je vyjadrený najmä tým, že v čl. 101 ustanovuje, že hlavou Slovenskej republiky je prezident.

Štúrovský kompromis

Samotná ústava, hoci sa to niekedy nesprávne interpretuje, nebola šitá horúcou ihlou, nevznikla ako dielo niekoľkých právnikov za necelé tri mesiace. Už na jar roku 1990 bola zriadená komisia, ktorá pracovala na prvej verzii ústavy, hoci je pravdou, že k jej záverečnému dotvoreniu prišlo v pomerne krátkom čase až po voľbách v roku 1992. V politických rokovaniach v súvislosti s prípravou textu ústavy boli odlišné názory aj na názov parlamentu. Zástupcovia SMK odmietli názov Slovenská národná rada a poslanci SNS vychádzajúc z histórie za najpriliehavejší považovali názov Snem Slovenskej republiky. Kompromisné riešenie sa našlo načretím do štúrovskej histórie. Štúrovci v roku 1848 svoju Slovenskú národnú radu premenovali, ako sa uvádza na pečiatkach historických dokumentov, na Národnú radu Slovenska. Toto riešenie bolo bezproblémovo prijaté a od účinnosti Ústavy SR parlament nesie názov Národná rada Slovenskej republiky.

„Národná“ kontra „národnostná“

Mnohí si iste spomínajú, aké prudké boli diskusie o preambule ústavy. Niektorí poslanci SNR chceli iné znenie preambuly, alebo požadovali preambulu z návrhu ústavy vynechať. Konečný verdikt sa formoval postupne na argumentoch vychádzajúcich z porovnaní zahraničných ústav, ako aj z medzinárodných dohovorov. Dospelo sa k záveru, že jediný subjekt, ktorý si môže nárokovať právo na sebaurčenie, je národ a že táto skutočnosť musí byť vyjadrená v preambule. Rôznili sa aj názory na terminologické označenie menšín žijúcich na Slovensku. Poslanci maďarských strán trvali na ich označení ako národnej menšiny, zatiaľ čo poslanci HZDS, SDĽ a SNS presadili v tomto terminologickom boji vo výboroch svoj názor, a tak sa prijalo označenie národnostná menšina. To bol vlastne jeden z dôvodov, prečo bezprostredne po otvorení plenárneho zasadnutia parlamentu poslanec A. Duka-Zolyomi v mene poslancov Együttélés a MKDH navrhol vládny návrh Ústavy SR neprerokovať a označil ho za nedomyslený, obsahujúci veľa nedostatkov a protirečení. S takýmto odôvodnením ho navrhol vrátiť vláde na prepracovanie. Za jeho návrh však hlasovalo iba 29 poslancov. Veľmi živé boli parlamentné diskusie o stanovení dĺžky funkčného obdobia sudcov, diskusie o zakotvení prokuratúry v ústave, o spôsobe zakotvenia referenda, atď. atď. Ústava Slovenskej republiky sa rodila v zložitej a hektickej dobe a platí v takmer nezmenenej podobe dodnes. O schopnosti jej tvorcov svedčí aj to, že bola navrhovaná a prijatá v čase, keď ešte platila federálna ústava, s ktorou nemohlo byť v rozpore nijaké jej ustanovenie. O európskych demokratických princípoch našej ústavy, o jej modernosti svedčí napríklad to, že sa v nej zakotvilo právo občanov na zdravé životné prostredie, čo v ústavách európskych demokratických štátov v tom čase ešte nebolo. Proces prijímania ústavy vyvrcholil individuálnym a verejným hlasovaním, v ktorom mali poslanci vyrieknuť osudovú vetu: „Hlasujem (alebo nehlasujem) za ústavu Slovenskej republiky.“ Je to zapísané na stránkach novodobých dejín nášho národa: poslanci troch maďarských strán demonštratívne odišli z rokovacej sály a poslanci KDH za ústavu nehlasovali. Historický dokument bol prijatý 114 hlasmi a svet ho označil za moderný a demokratický. Ľudovít Števko

Zo základného zákona štátu 

Dôležitou súčasťou Ústavy sú základné práva a slobody upravené v druhej hlave Ústavy SR. Tu je zakotvené právo na život, zákaz trestu smrti a zákaz mučenia neľudského zaobchádzania. Osobitne sú spomenuté práva obvinených a podozrivých z trestného činu. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu. Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Každý má právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, listového tajomstva a na ochranu mena. Tiež je zabezpečené vlastnícke právo a ochrana obydlia. Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Sloboda pohybu a pobytu môžu byť obmedzené zákonom, len ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody. Ústava zaručuje aj politické práva (najmä slobodu prejavu, petičné právo, právo zhromažďovania a združovania a volebné právo), práva narodnostných menšín a etnických skupín (občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa zaručuje právo na osvojenie si štátneho jazyka, právo na vzdelanie v ich jazyku, právo používať ich jazyk v úradnom styku a právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín), hospodárske, sociálne a kultúrne práva (právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, právo na prácu, právo združovať sa v odborových organizáciách, osobitné pracovné podmienky žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých a právo na štrajk), právo na súdnu a inú právnu ochranu. Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tiež je stanovená prezumpcia neviny, teda že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. V Ústave je stanovený aj jeden zo základných princípov právneho štátu a to trojdelenie moci. Zákonodarná moc je reprezentovaná Národnou radou SR, výkonná moc prezidentom a vládou a súdna moc Ústavným súdom a nezávislými a nestrannými súdmi.