Presne pred 33. rokmi sa odohral jeden zo zlomových okamihov v novodobých dejinách slovenského parlamentarizmu. Bol piatok a celé sa to udialo v historickej budove Národnej rady (vtedajšej Slovenskej národnej rady) na Župnom námestí v centre Bratislavy. Poslanci tu 17. júla 1992 urobili zásadný a odvážny politický krok. V hektickom období krátko po pamätných parlamentných voľbách schválili významný politický dokument − Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Diskusia prebiehala v napätej atmosfére, v dôležitej chvíli sa však poslanci dokázali zomknúť a za predložený návrh hlasovali napokon tri štvrtiny z nich. „Slováci sa prijatím tohto historického dokumentu jednoznačne vyjadrili, že sú za zvrchovanosť Slovenskej republiky. V texte deklarácie je zhrnuté naše tisícročné úsilie o národnú slobodu,“ povedal vtedajší predseda parlamentu Ivan Gašparovič.

Veľký politický význam mala najmä posledná veta uznesenia: „Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“ Ihneď po prijatí deklarácie ju v historickej rokovacej sále podpísali najvyšší ústavní činitelia. Počas slávnostného aktu viac než symbolicky znela podmanivá melódia piesne „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja“ od Eugena Suchoňa. Množstvo ľudí zhromaždených pred sídlom zákonodarného zboru privítalo schválenie dôležitej listiny búrlivými ováciami. V tento deň sa po celom Slovensku prvýkrát zapaľovali takzvané vatry zvrchovanosti. Poslanci tým zavŕšili proces, ktorého vyvrcholením bolo rozdelenie Česko-Slovenska a vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.