Povesť hovorí, že lovec prichádzajúci od Šášova do hôr, kde neskôr vznikla osada Cremnychbana, zastrelil na úbočí vrchu Volle Henne jarabicu. V jej hrvoli našiel zrnká zlata. Postupujúc proti prúdu potoka do hôr objavil ložisko rúd s obsahom zlata a striebra.

Vznik a dejiny Kremnice úzko súvisia s výskytom zlatonosných rúd na jej území. Výraznú stopu ľudskej činnosti v blízkom okolí predstavujú najstaršie banské štôlne a šachty, ktorých vznik kladú niektorí odborníci do 8. až 9. stor. Aj keď priamych dokladov je poskromne, predpokladá sa, že zlato sa tu získavalo dávno pred založením mesta – spočiatku ryžovaním, neskôr plytkým podpovrchovým dolovaním. Údolie Kremnického potoka bolo banícky aj poľnohospodársky kolonizované slovenským a nemeckým obyvateľstvom už pred 14. storočím. V lokalite (najmä v údoliach Soler a Kolner) vzniklo viacero malých sídiel zložených z technických a obytných stavieb v blízkosti nálezísk, pri vodných zdrojoch, na priľahlých svahoch. Predpokladom trvalejšieho osídlenia by mohla byť sakrálna stavba, ktorá slúžila ako duchovné a správne centrum viacerých baníckych osád, medzi nimi aj osady Cremnychbana.

Staršia literatúra za takú stavbu považovala karner sv. Michala (koniec 13. až 14. stor.) v dnešnom areáli Mestského hradu. Cremnychbana sa spomína aj v privilegiálnej listine uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou, vydanej 17. novembra 1328 (obr. hore), na základe ktorej došlo zrejme k spojeniu týchto osád do administratívneho celku a vzniku slobodného kráľovského mesta Kremnica. Podnetom k jej právnemu povýšeniu boli hospodárske a menové reformy Karola Róberta – hlavne zavedenie zemepanskej banskej slobody, t.j. zrušenie monopolného práva panovníka na ťažbu drahých kovov, rozvoj súkromného podnikania ťažiarov a ťažiarskych spoločností, založenie kráľovskej mincovne v bezprostrednej blízkosti baní a hút. Mincovňa začala raziť nové hodnotné obeživo – strieborné groše a denáre, ale aj zlaté florény či dukáty.

Rozkvet mesta v stredoveku

Prvé dve storočia existencie mesta boli obdobím najväčšieho rozkvetu. Okrem toho, že tu sídlil najvyšší kráľovský banský a mincovný úrad, Kremnica stála aj na čele hospodárskeho a politického zväzku 7 stredoslovenských banských miest – Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová, Banská Belá (najstaršia písomná zmienka o spoločnom rokovaní je z r. 1388). Zväz slúžil najmä na obranu ich práv, rozhodoval o spoločnom postupe v politických, vojenských i hospodárskych otázkach, mal spoločný súdny tribunál, pečať, vytvoril protestantskú cirkevnú úniu, mal aj spoločného lekára, kata či niektoré cechy. Bohatstvo plynúce z banského a mincového podnikania sa prejavilo aj na podobe Kremnice. Sídlom správy mesta a kráľovskej banskej a mincovej komory bol novovybudovaný mestský hrad, koncom 14. stor. zabezpečený dvojitým opevnením. Tu sa z bezpečnostných dôvodov uskladňovali vyťažené drahé kovy aj zásoby zlatých a strieborných mincí. Stál tu hradný kostol, najstarší cintorín, väznica, fara a radnica. Pôvodné hospodárske centrum s banskými poliami, ťažobnými zariadeniami aj najstaršími prevádzkami mincovne ležalo severozápadne od hradu v doline Kolner.

Vrstva mešťanov formujúca sa z ťažiarskych a hutníckych podnikateľov, banských a mincových úradníkov si v priebehu 14. stor. vystavala nové centrum pod hradným kopcom. Na štvorcovom námestí vznikli výstavné gotické kamenné domy priechodového alebo mázhausového typu. V prvej štvrtine 15. stor. bolo okolo námestia vybudované opevnenie s obrannými baštami a 3 mestskými bránami – Hornou, Dolnou (jedinou dnes zachovanou) a Bystrickou (Malou). V 14. stor. sa začala aj výstavba nového farského Kostola Panny Márie Snežnej na námestí.

Do severozápadného rohu námestia v blízkosti Hornej brány bola v 1. polovici 15. stor. z bezpečnostných dôvodov premiestnená aj mincovňa, tzv. nový komorský dvor s najdôležitejšími prevádzkami – skladom drahých kovov, lúčobňou na úpravu rýdzosti zlata, razbou zlatých a strieborných mincí, pokladňou a správou mincovne. V stredoveku malo mesto asi 250 domov a 650 domácností, čo predstavovalo asi 3500 obyvateľov. V nasledujúcich storočiach sa výrazne nerozširovalo, menili sa len interiéry a fasády domov, ktoré boli viackrát poškodené požiarmi. Gotické domy prešli renesančnou, neskôr barokovou prestavbou. V časoch oživenia banskej činnosti vznikli aj nové štvrte, na západnej strane námestia bol v r. 1653–60 postavený kláštor a kostol rádu františkánov.

Pôvodný Kostol Panny Márie Snežnej na námestí bol v 1. polovici 18. stor. veľkolepo prestavaný v barokovom slohu, o pár desaťročí pred ním postavili mohutný morový stĺp. Podľa daňového súpisu z r. 1442–43 tu pracovalo okolo 135 remeselníkov. Tí sa postupne začali združovať do cechov, ktoré mali za úlohu hájiť ich záujmy a kontrolovať kvalitu výrobkov. Najstaršia zmienka o cechoch je z r. 1465. Existovali tu potravinárske, textil, kožu, drevo, hlinu, sklo, vosk a kov spracujúce, stavebné i ďalšie remeslá – holičstvo, lekárnictvo, hodinárstvo, kníhviazačstvo, výroba organov. Cechovú sústavu v r. 1872 nahradil systém živností.

Ťažba zlata

V polovici 14. storočia sa v Uhorsku vyprodukovalo vyše 1000 kg zlata ročne, čo predstavovalo asi 80% európskej a 1/3 svetovej výroby. Ťažbou zlatonosných rúd a výrobou zlata sa na tom výrazne podieľala práve Kremnica – minimálne polovicou produkcie. Priemerná ročná ťažba sa odhaduje asi na 400 kg 12 až 14-karátového zlata (elektrum, zlato,striebro), čo bolo asi 135 kg rýdzeho zlata upraveného na razbu mincí. Kremnický rudný rajón, ktorého centrálnu časť tvoria andezity vyplnené tvrdým kremeňom s obsahom zlata a striebra, po stáročnej banskej činnosti predstavujú 4 žilné systémy s plochou 25 km2. Podľa zachovaných máp a písomností je v kremnickom banskom revíri okolo 170 šácht, 110 štôlní, 205 km banských chodieb. Banským podnikaním sa zaoberali viacerí ťažiari, ťažiarske spoločnosti, samotné mesto a erár, ktorý neskôr získal na ťažbu a spracovanie zlata monopol. V rámci revíru pracovalo množstvo banských a hutníckych opravárenských zariadení. Na ich pohon slúžila voda domácich potokov, na prelome 15. a 16. stor. vzniklo unikátne banské technické dielo, tzv. Turčekovský vodovod. Privádzal vodu z prameňov rieky Turiec do povodia Hrona a tá sa využívala na pohon ťažných strojov, stúp, mlynov, čerpadiel, po zavedení strojovej výroby slúžila aj mincovni, poháňala obilné mlyny, neskôr továrenské prevádzky. Koncom 19. stor. sa voda začala využívať aj na výrobu elektrickej energie v troch hydroelektrárňach, ktoré pracujú dodnes. Od začiatku 16. a najmä v 17. stor. došlo k výraznému poklesu ťažby zlata. Príčinou boli technické ťažkosti pri dolovaní v čoraz väčších hĺbkach, zaplavovanie banských chodieb vodou, ale aj zložitá politická situácia (turecké ohrozenie, protihabsburské stavovské povstania). Úrad komorského grófa sa presunul do produktívnejšej Banskej Štiavnice.

Vzácne návštevy v meste 

O osobitnom postavení mesta svedčia aj návštevy panovníkov a ďalších osobností. Kremnicu zrejme navštívil už jej zakladateľ Karol Róbert z Anjou. Zo stredovekých panovníkov to boli ešte Žigmund Luxemburský (1404, 1419, 1423, 1424) a Matej Korvín (1478, 1479). Roku 1528 prevzali mesto osobne do svojej správy Ferdinand I. Habsburský a jeho sestra kráľovná Mária. Objavili sa tu aj vodcovia protihabsburských povstaní – Gabriel Betlen (1620, 1621, 1624) a Imrich Tököli (1682). K najvzácnejším sa radia návštevy cisára Františka Lotrinského (1751) a kráľa Jozefa II. s bratom Leopoldom (1764). Pripravené boli so všetkou pompou, lebo mali pre mesto, bane a mincovňu, prechádzajúce v tom čase obdobím opätovnej prosperity, prestížny význam. Zachovalo sa veľké množstvo pamiatok, pripomínajúcich túto slávnu éru. V r. 1852 sa v meste počas okružnej jazdy po Uhorsku zastavil cisár František Jozef I. Kremnicu navštívil aj bulharský kráľ Ferdinand I. Coburg (1909), ktorý ako prvý pricestoval automobilom. Zavítali sem tiež viacerí významní vedci – nemecký humanista a alchymista Paracelsus (30. roky 16. stor.), holandský chemik a filozof Jakub Tollius (1687), francúzsky osvietenec Charles de Montesquieu (1728), švédsky učenec Ján Jakub Ferber (1780), nemecký geológ Ferdinand von Andrian (pred r. 1865) a ďalší.

Postupný zánik ťažby a orientácia na mincovňu

Od pol. 19. stor. produkcia drahých kovov prudko klesala, v Kremnici obsah zlata 1–3 g na tonu materiálu bol už na hranici rentability. Po II. svetovej vojne produkovala Kremnica 85 kg zlata ročne. Hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd na ložisku Kremnica bola ukončená v roku 1970. V roku 1982 sa začal rozsiahly prieskum pre obnovenie ťažby povrchovým spôsobom v lome Šturec, ktorý prešiel do krátkodobej ťažby (1986–1992). Prestavba mincovne v rokoch 1882–89 súvisela s prípravou na zavedenie korunovej meny monarchie (1892). Mincovňa však razila mince nielen pre domáci obeh, ale aj pre niektoré dŕžavy, príp. dočasne vojensky obsadené územia. Po II. svetovej vojne vyrábala pre niektoré štáty socialistického tábora i bývalé koloniálne a rozvojové štáty (Poľsko, Rumunsko, Grécko, Kubu, Mongolsko, ale aj pre Alžír, Tunis, Guineu, Sudán, Senegal, Mali, Kapverdské ostrovy, Libanon, Irak). Od 90. rokov razila pre Slovinsko, Bangladéš, Indiu, Mauretániu, Cyprus, Albánsko, Rusko a bývalé sovietske republiky, Spojené arabské emiráty, Katar, Izrael, Palestínu, Nepál, Somálsko, Andorru, Kongo, Panamu, Cookove ostrovy, Severnú Kóreu, Namíbiu, Libériu, Hong-Kong, Belgicko, Španielsko, Nemecko, Francúzsko, Veľkú Britániu, USA, Nórsko, Argentínu, Malajziu…