Odchodom Petra Jaroša sa uzavrela jedna z najplodnejších a najvýraznejších kapitol modernej slovenskej prózy. Na úmrtie svojho dlhoročného člena a čestného predsedu reagoval Spolok slovenských spisovateľov (SSS), ktorý jeho skon označil za citeľnú stratu pre celú národnú kultúru. „Bol autorom, ktorý nepotreboval na rozprávanie veľkých dejín kráľov ani vojvodcov, pretože silu nášho národa našiel v poctivej práci, vášňach a každodenných zápasoch obyčajných ľudí,“ uviedla v tlačovej správe predsedníčka SSS Eva Sisková k úmrtiu popredného slovenského prozaika, scenáristu a dramaturga.
„Jeho vnútorná sloboda, láskavý humor a vernosť rodnému Liptovu zostanú pre slovenskú literatúru trvalým kompasom,“ vyhlásila predsedníčka spolku s tým, že SSS v Petrovi Jarošovi stráca nielen svojho čestného predsedu a výraznú osobnosť literárneho života, ale predovšetkým majstra slova, ktorý dokázal premeniť osudy obyčajných ľudí pod Tatrami na nadčasový národný epos.
Sisková pripomenula, že Peter Jaroš, rodák z liptovskej obce Hybe, zostával od svojich knižných začiatkov v 60. rokoch, keď zaujal odvážnymi experimentálnymi prózami (ako napríklad debutová novela Popoludnie na terase), až po rozsiahle historické fresky verný poctivému rozprávačstvu a hlbokej ľudskej empatii. „Do dejín slovenskej literatúry a kinematografie sa nezmazateľne zapísal monumentálnou rodinnou ságou Tisícročná včela (1979) a jej voľným pokračovaním Nemé ucho, hluché oko (1984). Filmové spracovanie malo premiéru v roku 1983 pod réžijnou taktovkou Juraja Jakubiska. Rovnako majstrovsky však ovládal aj láskavú sebairóniu a satiru, čo dokázal v kultovom príbehu Pacho, hybský zbojník,“ dodala predsedníčka SSS s tým, že v mene všetkých členov spolku vyslovila jeho najbližšej rodine hlbokú a úprimnú sústrasť.
Peter Jaroš (narodený 22. januára 1940) bol autorom vyše dvoch desiatok románov a noviel, rozhlasových hier i viacerých úspešných filmových scenárov, na ktorých často spolupracoval s režisérmi ako Juraj Jakubisko či Martin Ťapák. Okrem literárnej a dramaturgickej činnosti v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe pôsobil v rokoch 1992 až 1994 aj ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Za svoj celoživotný prínos pre slovenskú kultúru získal viaceré významné vyznamenania vrátane Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2000) či Štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana (2025)
